Sochy Simony Janišovej Dead Girl Walking a Alive and Standing predstavujú dve fázy premeny hmoty aj stavu. Každá je vystavená v osobitnej miestnosti, no spolu vytvárajú napätie a interakciu: akoby sa navzájom pozorovali naprieč galériou a dávali si nové významy. Hlina nesie pamäť gesta a ohňom mení len formu, nie podstatu. Podobne ako láva tuhne na kameň, jej plastiky nie sú modelované ako definitívne tvary, ale ako objekty v pohybe. Sú záznamom procesu, v ktorom sa deštrukcia stáva očistou.

Diela Jakuba Gulyása pracujú s totožným tempom. Jeho veľkoformátové fotografie zachytávajú ľad, vodu a skalné štruktúry ako krajinu neustálej premeny. To, čo je pevné, bolo tekuté, a to, čo je tekuté, môže každú chvíľu stuhnúť. Video vlnobitia rozvíja tento princíp ešte explicitnejšie: tok je nepretržitý, forma sa rodí a zaniká v každej sekunde. Svetlo a tieň sa tu nestretávajú ako protiklady, ale ako dve strany tej istej látky. Tento jav ilustruje jedna z menších fotografií, kde slnečná žiara a šero existujú simultánne bez vzájomnej negácie.

V kontexte tvorby oboch autorov nevzniká kontrast, ale kontinuita. To, čo je v jednom priestore vodou, je v druhom kameňom; to, čo v jednej práci stojí, sa v druhej pohne. Diela sú zasadené do pomyselného dialogického vzťahu. Navzájom sa interpretujú, ovplyvňujú, komunikujú a tým sa uvádzajú do iných rovín významov. Vytvárajú plynúce spektrum, hranicu, ktorá nie je konštantná, pretože podlieha pohybu. Výstava neodkazuje na doslovné prúdenie, ale na stav „medzi“. Okamih, keď sa niečo láme, prelieva alebo pretvára. Materiál sa mení, no neprestáva byť tým, čím bol, tak ako tma je len absenciou svetla.