Čím Klimo prečnieval v oblasti ilustračnej tvorby?

Bol to jeho originálny výtvarný prístup k ilustrovaniu detskej knihy. Ako technológiu si zvolil koláž, techniku síce nie novú –moderné umenie s ňou pracovalo od kubizmu, ale u nás používanú len veľmi zriedka. Už od počiatku smeroval k veľmi zjednodušenej výtvarnej forme, ktorá nesledovala otrocky zobrazovanie detailov.
Používa hrubo nepravidelne rezaný i trhaný papier, z ktorého skladá formy len v približných obrysoch. Svoju úlohu tu má aj humorná a groteskná interpretácia, napr. spôsob zvýraznenia očí, končatín... Väčšiu dôležitosť dáva farbe. Farebné škvrny nechá rozpíjať na papieri, čím dosahuje bohaté farebné vrstvenie. Aspekt farebnosti najužšie prepája ilustrácie s voľnou tvorbou. Aj v obrazoch používa spôsob nanášania farby na nešepsované plátno polepené papierom, ktorý farbu rozpíja.

Výstava záslužne pripomína mimoriadne postavenie Alojza Klima v slovenskom modernom umení aj prostredníctvom jeho niekedy nedocenenej ilustrácie kníh pre deti.

Eva Trojanová

Kurátori: Eva Trojanová, Miloš Kopták, Mária Rojko, Ida Želinská

Výstava vznikla v spolupráci s TOTO! je galéria.

Biografia:

Alojz Klimo (1922 – 2000)

Študoval najskôr (v rokoch 1941 – 1945) na Vysokej škole technickej v Bratislave na oddelení kreslenia a maľovania, a hneď potom do roku 1948 na Vysokej škole uměleckoprůmyslovej v Prahe. Bol nielen ilustrátorom, dokonca skôr poznáme jeho diela v abstraktnej, geometricko-konštruktívnej línii. Venoval sa aj grafike, monumentálnej tvorbe a tvorbe priestorových objektov či hračiek. Ilustroval takmer šesťdesiat kníh a leporel pre deti, napr. Čačky hračky Kristy Bendovej, či Kráľa času Boženy Němcovej aj Ohňostroj pre deduška Jaroslavy Blažkovej, knihu ľudových uspávaniek Beliže mi, beli alebo Generála Guľôčku Jozefa Pavloviča. Nebál sa do ilustrácie preniesť abstrakciu, geometrické konštrukcie, rôzne (ná)znaky a podtexty, odkazy na ľudové umenie. Často používal ako techniku kolorovanú koláž, ktorá v jeho obrázkoch vytvára pocit hmoty, pridáva perspektíve na objeme. Jeho dcéra Tamara Kolenčíková o jeho kolážach povedala: „On to robil takým akoby nožom, ale bol iný ako tie dnešné orezávače, krivák to bol. Potom to aj ostávalo na krajoch také živé."