Výstava KleNoty z múzea predstavuje rozmanitosť pamiatok zo zbierkového fondu Slovenského národného múzea-Hudobného múzea. Nie je výstavou o dejinách hudby na Slovensku, len upozorňuje na bohatstvo materiálu v múzeu, význam pre hudobnohistorický výskum a schopnosť nedovoliť zabudnúť. Takto „nazbieraná" hudba je zdrojom informácií, poučenia, ale i zábavy. 

SNM-Hudobné múzeum spravuje viac než 134 tisíc zbierkových predmetov, ktoré vypovedajú o hudbe a hudobnom živote v historických obdobiach s dôrazom na vzťah k Slovensku. Štruktúra fondu múzea je rôznorodá: hudobniny (rukopisy i tlače), predmety archívnej povahy, hudobné nástroje, zvukové záznamy, ikonografické zbierky, úžitkové, osobné, pamiatkové predmety vo vzťahu k osobnostiam alebo inštitúciám v kontexte s hudbou či reprodukčnými prístrojmi. 

Zberu hudobných pamiatok sa v roku 1921 venoval Hudobnovedný seminár FFUK, neskôr Ústav hudobnej vedy SAV (od roku 1943). V SNM sa začiatky hudobného múzejníctva datujú od polovice 20. storočia. Samostatné oddelenie vzniklo v roku 1965 a špecializované Hudobné múzeum vo zväzku SNM si v roku 2016 pripomenulo štrvrťstoročnicu. 

K najrozsiahlejším akvizíciám múzea patrí pozostalosť významnej bratislavskej rodiny hudobného skladateľa Alexandra Albrechta (1885 – 1958) a jeho syna, muzikológa Jána Albrechta (1919 – 1996). S rodinou je úzko spätá európska tradícia: pestovanie komornej hudby – DOMÁCE MUZICÍROVANIE. K jeho praktizovaniu patrí fakt, že HUDBE SA TREBA UČIŤ. Históriu hudobného vzdelávania a výchovy dokumentujú pamiatky rôznej proveniencie z obdobia 17. až 20. storočia a pramene k budovaniu špecializovaného hudobného školstva na Slovensku po roku 1918: Hudobná škola pre Slovensko (1919), predchodkyňa Konzervatória, Hudobnovedný seminár na FF UK (1921) a Vysoká škola múzických umení (1949). 

Hudobné dianie dokumentujú aj osobné fondy hudobných skladateľov. Z moderne orientovanej generácie zakladateľov národnej hudby ide o Alexandra Moyzesa (1906 – 1984) a Eugena Suchoňa (1908 – 1993). Osobnosť Jána Cikkera (1911 – 1989) je zastúpená v osobnom fonde Štefana Hozu (1906 – 1982). Z generácie žiakov A. Moyzesa sú v múzeu fondy Dezidera Kardoša (1914 – 1991), Ladislava Holoubka (1913 – 1994), Tibora Freša (1918 – 1987). Zo starších skladateľských generácií múzeum spravuje pozostalosť Mikuláša Moyzesa (1872 – 1944), Štefana Németha-Šamorínskeho (1896 – 1975) a jednotlivé pramene k tvorbe Mikuláša Schneidra-Trnavského (1881 – 1958), Viliama Figuša-Bystrého (1875 – 1937) či Ladislava Stančeka (1898 – 1979). Pozostalosť významného skladateľa Jána Levoslava Bellu (1843 – 1936) patrí k prvým akvizíciám novších hudobných dejín a bola prevzatá z Hudobnovedného seminára. 

Pamiatky starej hudby dokumentujú vývoj hudobnej kultúry do 19. storočia a potvrdzujú fakt, že väčšina umeleckej hudby v Európe bola vytvorená pre kresťanskú liturgiu. Najstaršie, od 13. storočia, vznikali v pisárskych dielňach a charakterizuje ich benediktínske heslo Ora Et Labora (modli sa a pracuj). Graficky fixujú gregoriánsky chorál – jednohlasný bohoslužobný stredoveký spev v latinčine. Ide o rôznorodý materiál: fragmenty, listy z kníh, ucelené knihy či zošity. Výrok sv. Augustína Kto spieva, dvakrát sa modlí vyjadruje prenikanie ľudového duchovného spevu do liturgie. Rozvinula sa duchovná piesňová kultúra ako kultúrno-historický fenomén, v zbierkovom fonde zastúpený pamiatkami rôznej proveniencie a pôvodu v rukopisnej aj tlačenej forme. Dnes sa popri tradičných spevoch v chrámoch ozýva aj Nová duchovná pieseň. V cirkvi východného obradu platí: bez hudby nie je liturgia a bez liturgie nie je hudba. Z hudobných liturgických kníh sa v múzeu nachádzajú irmológiá domácej rusínsko-slovenskej liturgickej tradície.

                         

Stáročný vývoj písomnej fixácie hudobných zápisov priniesol viacero notačných systémov. Po bezlinajkovej neumovej notácii sa v starej hudbe osvedčila menzurálna notácia Musica Mensurata ako štandardný hudobný notačný systém (ca 13. – 17. storočie), najmä v tradícii vokálnej polyfónie, pretože presne – číselne proporčne – určoval trvanie rytmických hodnôt. V sústave notového písma renesancie a baroka spôsob zápisu inštrumentálnej hudby vyjadrujú tabulatúry (znázorňujú prstoklad a namiesto nôt používajú písmená) pre brnkacie a klávesové hudobné nástroje. 

Hudba vo farských kostoloch predstavuje repertoár od duchovných piesní cez náročnú figurálnu cirkevnú hudbu po svetské symfónie, ktorý sa v múzeu eviduje v zbierkach z chórov slovenských chrámov. Rovnako zaznievala aj hudba v kláštoroch múzeum deponuje napr. pozoruhodnú zbierku hudobnín zhromaždenú bratislavskými uršulínkami. 

Svetská hudba v šľachtických rezidenciách, ktorú najmä od polovice 18. storočia pestovala šľachta formou domáceho muzicírovania či vydržiavaním si platených hudobníkov a kapiel, pozostávala z repertoáru v spojení univerzálnej európskej umeleckej hudby s pestrým rezervoárom ľudových piesní a tancov zo Slovenska a okolitých krajín. Viacero pamiatok svetskej hudby pochádza z fondu Adamovského kaštieľa, kde sa v 50. rokoch 20. storočia sústredil skonfiškovaný majetok šľachty a cirkvi a z hudobných zbierok chórov kostolov. 

V 19. storočí sa v Európe šírilo spolkové hnutie s cieľom zveľaďovania spevu a hudby v chrámoch. Patrí k nim aj Cirkevný hudobný spolok pri Dóme sv. Martina v Bratislave, najvýznamnejšia hudobná inštitúcia na území dnešného Slovenska od svojho vzniku v roku 1833 do 20. rokov 20. storočia. Spolok sa podieľal aj na prezentácii diela skladateľa Franza Liszta. 

Rozsiahlym materiálom v múzeu je dokumentácia koncertného života 20. storočia najmä v osobných fondoch interpretov. Práve oni sú oživovateľmi a sprostredkovateľmi hudobného zážitku, cez nich hudba prichádza k poslucháčovi a poslucháč k hudbe. Popri ucelených zbierkach je v múzeu pestrý materiál k dokumentácii slovenského hudobného a kultúrneho života 20. storočia na koncertných pódiách. 

Od 20. rokov 20. storočia sa hudba dostávala k poslucháčom aj prostredníctvom nových médií, bratislavská pobočka československej spoločnosti Radiojurnal začala vysielať v roku 1926. Jej súčasťou sa stal rozhlasový orchester, z ktorého 1949 vznikla profesionálna Slovenská Filharmónia. Novú kapitolu v rozvoji divadelnej kultúry na Slovensku začala v roku 1920 Opera SND prvým operným predstavením (Smetana: Hubička). Ľudové tradície a Rozospievaná Zem nadchli aj českého folkloristu Karla Plicku. V roku 1933 nakrútil prvý slovenský celovečerný zvukový film Zem spieva. Ľudové piesne, ktoré sa od 30. rokov 19. storočia stávali objektom úprav a umeleckého pretvárania, podnietili rozhodnutie založiť profesionálne teleso Slovenský ľudový umelecký súbor (1949). 

Múzeum okrem bohatých archívnych fondov spravuje aj vzácnu zbierku umeleckých hudobných nástrojov ktorá sa radí k väčším zbierkam tohto typu v strednej Európe. Jej veľkú časť tvorí systematicky budovaná zbierka ľudových nástrojov. Na nich sa hrávala hudba podľa ucha tradície. Z nedávnych akvizícií je pozoruhodná pozostalosť džezmena Jozefa „Doda" Šošoku a jeho mimeurópske nástroje poukazujúce na netradičné tradície. 

V menšej miere sú zastúpené archívne pramene k populárnej hudbe, kde dominuje slovenské tango. Zbierkový fond múzea tvorí aj veľká Fonotéka – od prvých „digitálnych" záznamov pre mechanické hracie stroje, cez fonovalce, šelakové či vynilové platne až po digitálne nosiče.

-----------

Kurátori: Lucia Fojtíková, Peter Jantoščiak, Zlatica Kendrová, Mária Krajčiová, Miriam Das Lehotská, Sylvia Urdová