Stano Pekár sa vo svojej dokumentaristickej tvorbe priklonil k teórii tzv. „nerozhodujúceho okamihu“. V protiklade k prístupu, ktorý definoval Henri Cartier-Bresson ako „rozhodujúci okamih“, nejde v Pekárových fotografiách o vykreslenie situácie v jej vrcholiacom momente, ale skôr nedramatizované poňatie postáv, „rozplynutie deja“ a zobrazenie viacerých momentov do jednej snímky. Pekár svoj spôsob komponovania fotografického obrazu nazval „totálnou fotografiou“ s tým, že na vizuálnu informáciu sa má využiť maximum plochy fotografie tak, aby jeden záber obsahoval niekoľko ďalších fotografií.

Poukázanie na tento princíp je aj ťažiskom výstavy, ktorá sa koná v Múzeu fotografie pri príležitosti 10. výročia jeho založenia. Súbor osemdesiatich fotografií Stana Pekára, ktorý múzeu daroval jeho syn Peter Pekár, bol jeden z prvých príspevkov do zbierky Múzea fotografie. Výstava sa nesnaží o nové objavy, nové interpretácie Pekárovho diela, skôr hľadá v obrazoch jednotlivých sérií vzťahy a nové súvislosti, ktoré na seba nadväzujú a vytvárajú tak sekvencie pripomínajúce políčka filmového pásu. Výstava sa zámerne vyhýba Pekárovým cyklom, ktoré zobrazovali uzavreté komunity, do ktorých sa autor dokázal infiltrovať a zachytiť ich priamo zvnútra – Boxeri, Tanečníci, Klub dôchodcov alebo Ubytovňa. Dôraz je tu kladený na fotografie verejného priestoru, kde sa ocitajú bežní ľudia, náhodní okoloidúci, účastníci slávností (alebo pohrebu), ktorí tu vytvárajú náhodné konštelácie, pre Pekára také fascinujúce. Na jednej strane sú tieto situácie banálne, ale v kontexte paralelných dejov vznikajú zoskupenia, ktoré dohromady dávajú celému obrazu zmysel. Autorove snímky sú viacvrstvové, každá fotografia obsahuje niekoľko mikropríbehov a práve banálnosť zobrazovaných motívov umožňuje divákovi hlbšie vniknúť do jeho fotografií.

Je zrejmé, že na dosiahnutie tohto princípu Pekárovi najviac vyhovovala forma panoramatickej fotografie. Jeho snímky majú najväčšiu silu práve v sériách zachytávajúcich letnú atmosféru bratislavských ulíc a brehov jazier, kde sa tieto konštelácie tvorené ľuďmi a rôznymi situáciami vynárajú.

Martin Kleibl

Kurátori: Martin Kleibl, Zuzana Pustaiová

Stano Pekár sa narodil 19. 11. 1938 v dedinke Unín na Záhorí. Po štúdiu na Strednej priemyselnej škole chemickej pracoval ako chemik vo Výskumnom ústave káblov a izolantov. Od druhej polovice 60. rokov sa začal amatérsky venovať fotografii. Robil to skutočne svedomito, bol aktívny účastník amatérskeho fotografického diania a v priebehu 70. a 80. rokov vytvoril množstvo fotografických cyklov, ktoré sa zapísali do histórie slovenskej fotografie. Jeho tvorba bola reflektovaná na viacerých výstavách a v publikáciách. Je zaujímavé, že popri svojom regulérnom zamestnaní a koníčku fotografie sa už od 60. rokov venoval aj rezbárstvu, spolupracoval s Ústredím ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV), kde dokonca získal titul majster. Po roku 1989 prakticky fotografovanie zanechal a venoval sa už iba práci s drevom. Zomrel 13. 2. 2014 v Bratislave.