Jana Hojstričová je fotografka, ktorú dlhodobo priťahuje svet muzeálnych úložísk. Inšpirovaná náučnými albumami 19. storočia postupne vytvára svoju vlastnú „muzeálnu kolekciu“ fotografií (vlastných i privlastnených) zachytávajúcich fragmenty prírody a histórie, ktoré múzeá starostlivo chránia pred zabudnutím.

Jej aktuálna výstava Extrémne invázie a nezvratné zániky, však naznačuje, že hoci sa snažíme prírodu chrániť a uchovávať, sami sme súčasťou procesov, ktoré ju devastujú a menia. Pritom sa dotýka pominuteľnosti nás samotných i pominuteľnosti múzeí, ktoré takisto podliehajú zmenám a degradácii.

Témou fotografií, prezentovaných na výstave, sú zraniteľné ohrozené druhy (vypchaté cicavce zabalené v priesvitnej fólií, vzorky vyhynutých rastlín, ryby zakonzervované vo formaldehyde a pod. ), ale aj priestory, v ktorých sú tieto objekty vedecky kategorizované. Napohľad vecne systematizované fotografie, rozložené na „laboratórnych stoloch“ majú evokovať inštitucionálny priestor a súčasne miesto „vykopávok“. V „archeologickom zmysle“ sa totiž objekty a systémy zdokumentované na týchto fotografiách javia ako pozostatok minulosti, ktorý si už žiada novú interpretáciu. Ich inscenovanie na spôsob kvázi laboratórnych vzoriek pritom ešte podčiarkuje „muzeálny charakter“ celého projektu – narába so schopnosťou fotografie extrahovať, hromadiť a archivovať určitý typ motívu a vytvárať dôkazový materiál o jeho rozšírení.
Prezentované „albumy“ Jany Hojstričovej však v skutočnosti nemajú primárne vedeckú, historickú či sériovú funkciu, ale nadobúdajú skôr emocionálnu, spomienkovú hodnotu. Fotografia totiž už zo svojej podstaty – viac než ktorýkoľvek iný (zberateľský) objekt – akoby stála kdesi na pomedzí matérie a zážitku, akoby spájala tieto dva od seba veľmi vzdialené svety. Zmrazenie času fotoaparátom je súčasne materiálom i spomienkou, je fyzické i prchavé. V tomto zmysle sa prezentované fotografie dajú vnímať aj ako pamäťová stopa – vizuálna pripomienka sveta, ktorý ešte donedávna platil a dnes je už relativizovaný.                                       

Kurátorka a autorka textu: Naďa Kančevová

Jana Hojstričová pôsobí na slovenskej výtvarnej scéne od konca 90.rokov 20.storočia. Jej tvorba sa v počiatkoch venovala subjektívnemu zobrazovaniu intimity človeka, prevažne žien, neskôr sa ukotvila v sociologickom chápaní tvorby, zaujímala sa o postavenie žien v rodine a spoločnosti. K jej výrazným projektom patril súbor fotografií vlastnej rodiny, ktorú zaznamenávala objektívnym a nesubjektívnym spôsobom. Prostredníctvom skúmania historických fotografických techník sa postupne jej pozornosť začala obracať smerom k prírodným vedám, muzeálnej kultúre a experimentovaniu s fotografickými technikami. V posledných rokoch spolupracuje ako autorská dvojica so sklárskym výtvarníkom Palom Machom. Na tomto poli sa im podarili zrealizovať viaceré úspešné pokusy v oblasti aplikovania fotografie na sklo, ich spoločná tvorba bola prezentovaná na viacerých medzinárodných výstavách. Svoju doterajšiu spoluprácu v minulom roku vydali v knihe Experimentation and reversibility.