Aki Kaurismäki svojim novým filmom pokračuje v domnelej trilógii, ktorú otvoril už v roku 2011 filmom Le Havre. Kritici vznikajúcu trilógiu nazvali Trilógiou prístavov. Film Le Havre rozpráva príbeh sympatického čističa topánok, ktorý si pokojne žije so svojou ženou v malom domčeku. Všetko sa zmení, keď mu osud do cesty postaví trinásťročného afrického chlapca na úteku, skrývajúceho sa v prístave. Snímka priamo odkazuje ku zrušeniu utečeneckého tábora v Calais v roku 2009. Vo filme Druhá strana nádeje sa motív prístavu objavuje opäť. 

Film rozpráva dva príbehy, ktoré sa pretnú po 40 minútach. Prvý sleduje sýrskeho utečenca Khaleda, ktorý sa „omylom" nalodí na nesprávnu loď smerujúcu do Helsínk. Tam sa pokúša bez akejkoľvek nádeje získať azyl. Wikström, muž druhej línie, je obchodný cestujúci s kravatami a košeľami. Po jednom návrate domov sa rozhodne definitívne odísť od manželky. V herni vyhrá veľkú sumu peňazí, za ktorú kúpi reštauráciu v odľahlejšej časti mesta. Cesty ilegálne sa pohybujúceho Khaleda a svojrázneho, ale spravodlivého majiteľa reštaurácie sa osudovo stretnú... Druhá časť zamýšľanej trilógie o utečencoch opäť sústreďuje typické spoločenstvo Kaurismäkiho postavičiek, atmosféry, farieb a nálad. S ohromným citom nakrútená horko-smiešna snímka ukazuje, že svet môže byť a mal by byť – napriek všetkému – lepším. 

Druhá strana nádeje (Toivon tuolla puolen), Fínsko, 2017, 98 min.
Réžia: Aki Kaurismäki
Obsadenie:  Sakari Kuosmanen, Kati Outinen, Tommi Korpela a ďalší

Film aj na csfd.cz

--------------------------------------

Filmový samouk a samorast Aki Kaurismäki je najznámejším fínskym režisérom. Priazeň divákov si získal predovšetkým paródiami na „najhoršiu rokenrolovú kapelu sveta“, Leningradských kovbojov. Jedinečný je svojimi svojráznymi portrétmi helsinskej periférie, ktorá je plná nedbalých, melancholických, ale hrdých rytierov pevných zásad. Vo svojich snímkach vytvára vlastný obraz Fínska, takzvanú Akilandiu, v ktorej sa miesi reálna situácia krajiny s ideálnou predstavou ľudskej solidarity a pospolitosti.

Pre jeho filmy sa periféria stáva centrom a namiesto slov si vystačí s trefnými hláškami, z ktorých cítiť zmysel pre lakonický humor. „Čím pesimistickejší som, pokiaľ ide o život, tým optimistickejšie by mali byť moje filmy.“ Za svoje filmy bol Kaurismäki mnohokrát ocenený, okrem iného nomináciou na Oscara či cenou Grand Prix v Cannes. Z Berlinale 2017 si odviezol Strieborného medveďa za najlepšiu réžiu práve za svoju novinku Druhá strana nádeje.