Digitálna inštalácia Heterotopia dáva priestor samotnému Premosteniu povedať, ako vidí seba a svet. To, čo o sebe počulo, ako ho formovala predstava architekta, dejiny a aura miesta, na ktorom sa nachádza. Všetko, čo sa do Premostenia zapísalo, sa zjaví aj človeku, ktorý sa naň pozrie alebo ním prejde.

Autor: Samuel Chovanec
Konzultácia: Alexandra Kusá, Miroslav Žolobanič, Branislav Horňák

Profesorka architektúry Jarmila Bencová s odkazom na Michela Foucaulta tento jav opísala ako heterotopiu a heterochróniu v komprimovanej podobe. Heterotopia je priestor s väčším počtom významových rovín a vzťahov s okolím a prostredím, ako sa nám na prvý pohľad zdá. Vedie nás k zvláštnej skúsenosti, keď máme potenciál zažiť viacero miest naraz, no v rámci toho istého fyzického priestoru. Dedečkovo Premostenie teda pôsobí podobne ako pohľad do zrkadlovej gule. Pozeráme sa na absolútne reálny priestor s okolitým prostredím a zároveň virtuálny obraz sveta a času okolo seba.

Hovorí sa, že steny majú uši. No nepriamo z toho vychádza, že majú aj ústa. Veď ak by ich nemali, nemuseli by sme sa obávať, že prezradia to, čo počuli. Stretávame sa tu s bežnou personifikáciou či antropomorfizáciou, keď sa vlastnosti človeka prisudzujú mimoľudským aktérom vo forme, ako ich poznáme u človeka. V tejto rovnici by sme ale nemali podceňovať hodnotu samotných stien. To, kde sa stena nachádza, aká je stará, kto, kde a za akým účelom ju postavil, v akom stave momentálne existuje, akú inštitúciu alebo ideológiu zastupuje – to všetko určuje aj človeka, ktorý sa za ňou skrýva. Stena má veľký podiel na tom, čo sa pod strechou, ktorú drží, rozpráva, čo pod ňou zaznie.

Budova SNG a miesto, na ktorom sa nachádza, si prešli mnohými radikálnymi transformáciami. Premostenie a krídlo budovy, ktoré tam stálo pred ním, mali možnosť týmto zmenám, slovám a zvukom načúvať. Z nádvoria bývalých vodných kasární, mestskej milície, múzea a napokon galérie počuli tancujúce páry a salónne orchestre, ale aj pochody uhorských zákopníkov. Po zbúraní južného krídla si Premostenie ušami svojich stein vypočulo, že je šperkom slovenskej architektúry, no neminuli ho ani menej prívetivé pomenovania ako „opacha“ alebo „červená krava“. Jeho steny si určite pamätajú aj slová ako agora, stoa či odeón vychádzajúce z úst Vladimíra Dedečka pri navrhovaní priestoru. No v neposlednom rade poznajú, lepšie ako ktokoľvek iný, šum a dunenie Dunaja, ktorý, zdá sa, netečie len pozdĺž Premostenia, ale aj ním samotným. A čo počujete vy?

Vstup voľný