Viera Kraicová patrí k najosobitejším postavám slovenského maliarstva druhej polovice 20.storočia. Najdôležitejšími pre jej vývoj boli práve šesťdesiate roky, keď zažila priam eruptívne tvorivé vzopätie. So zanovitosťou objaviteľa a pátrača, neobvyklou pre ženu – začala odkrývať nové cesty výtvarného vyjadrovania, na Slovensku dovtedy neobvyklé. Jej program spontánnej maľby siahal až k radikálnym a v našom kontexte ojedinelým polohám: spočíval na pretavení a krížení podnetov lyrickej a gestickej abstrakcie, akčnej a gestickej kaligrafie pričom sa jej zvláštnym spôsobom podarilo prepojiť nefiguratívne a figuratívne postupy. Jej tvorbu šesťdesiatych rokov možno označiť pojmom „abstrakcia gestickej figurácie“. Objavila spontánny záznam okamžitých psychických situácií a stavov, ktoré vedela uvoľnene a impulzívne nahodiť na papier i plátno. Avšak pre ňu bol podstatný komorný formát papiera, ktorý dokázal zachytiť prvotný nával jej citov, energie, predstavivosti. Expresívna funkcia farebnej hmoty a gesta sa stotožnila s nonverbálnym, symbolickým významom, náladou, pocitmi, ktoré na papieri sprostredkúvala. Štetec v jej rukách sa stal nielen prostriedkom maľovania, nanášania farby, ale i kreslenia a písania farbou. Kresba pôsobila maliarskejšie, hlavným znakom uvoľňujúceho sa rukopisu bolo oslobodzujúce impulzívne gesto, ktoré malo pre ňu samú až katarzný účinok. Často bola základom jej obrazov archetypálna znaková zostava – v obrysovo načrtnutej kompozícii možno poznať jednoduchý ovál hlavy, siluetu figúry, či skupiny figúr, práve oni sa stávaliepicentrom farebných, maliarskych a kresbových erupcií. Neraz volila zámerne naivizujúcu dikciu; bola blízka čistému chápaniu detskej tvorby či umeniu moderných primitívov. Vtedy sa jej umenie stotožnilo so slobodou v tvorivom zmysle slova.
Viera Kraicová bola maliarkou výnimočnej jasnozrivosti. Možno práve toto zvláštne, zmyslovo-nadzmyslové ponorenie sa do seba, prenikavosť vnútorného videnia, ako aj vytrvalé hľadanie slobody, ktorú môže dať umelcovi iba jeho tvorba a extatické stotožnenie s ňou, je tou črtou, ktorá urobila jej maliarstvo takým osobitým. Jej gestá vášnivo vrhané na plátno či papier majú v sebe akúsi nedefinovateľnú metafyzickosť, miestami divoká, inokedy pokojná línia kresby evokuje niečo z vesmírnych zákonitostí, počmárané modly a okrídlené bytosti si svoje tajomstvá naďalej strážia pre seba.
Katarína Bajcurová