Výsledkom sú kolážované kompozície obrazov v odkaze na metódy pop artu a americkú postmodernú maľbu. Posun tejto novej obrazovej štruktúry sa v tvorbe autorky posledných rokov obohacuje vizuálnym a mediálnym prevrstvovaním.
V ideovej koncepcii jej autorstva ide o tranzíciu na báze citácie, autocitácie, interpretáciu, komentár, apokryf. Interpretácie tvorby Veroniky Rónaiovej v teoretickom diskurze jej tvorbu rámcujú už od raného obdobia štýlmi fotorealizmus alebo hyperrealizmus, aktuálne postkonceptuálny hyperrealizmus. Mnohí jej tvorbu vnímajú aj vo vzťahu k maliarskemu štýlu tvorby jej otca – vynikajúceho maliara Juliána Filu (1921 - 2007), ktorého diela začala v roku 2008 maliarsky/umelecky a mentálne dotvárať na báze osobného vnútorného a maliarskeho dialógu s otcom. Kládla si pritom otázku: „Ako by otec uvažoval?, Ako by dokončil obraz?“ Druhá poloha komunikácie je v rovine konfrontácie minulosti a prítomného okamihu (Dvojhlas, 2008, Doublespeak, 2010 a ďalšie).
Od polovice 80. rokov si Rónaiová privlastňuje reprodukcie diel svojich súčasných kolegov, kam integruje aj ateliérové predmety – jednak vlastné diela, reprodukcie cudzích diel, ale aj diela -- originály iných výtvarníkov, keď ich vkladá do priestorových inštalácií. Výsledkom privlastňovania si -- citovania vlastných diel -- sú Kompresie (od roku 2004 - 2007...), kresby starších obrazov vrstvené na seba.
Návraty k vlastnej tvorbe a radikálne zásahy do nej (Autoidentifikácia od roku 2014 – 2017) nevyjadrujú len sebareflexívny denník Rónaiovej tvorby. Predstavujú tiež zhodnocovanie a prehodnocovanie minulosti so súčasným odstupom, poznaním, tvorivou skúsenosťou a stavom umenia dnes.
---
Kolekcia nových diel Veroniky Rónaiovej, ktoré vznikali v rokoch 2022 – 2023, je vytvorená stratégiou prepisu starších vlastných diel z obdobia rokov 1984 – 1989. Skúma v nich nehmotné vzťahy medzi predmetmi a ich zobrazeniami.
Používa absolútne slobodnú formu jazyka a prelínanie médií, keď pôvodnú fotorealistickú kresbu prepíše v novej situácii – tu a teraz – do maliarskeho jazyka a pritom použije nielen viacero motívov alebo ich sekvencií, ale aj médií, techník a materiálov. Proces novej tvorby vychádza z jej zaujatia problémom zosúladenia vlastnej individuality s neustálym vkladaním obrazov a myšlienok z vonkajšieho, médiami ovládaného sveta.
Staršie obrazy a ich sekvencie či prepisy, teraz nanovo komunikujú. Ich jazyk nadobúda svoju novú dikciu a nový význam v kumulatívnom hypertextovom vizuálnom príbehu (umenia autorky). Zdá sa, že nové spojenia nie sú „vynútené“, ale takmer náhodné – autorka zámerne mení a rozširuje ontologický status a identitu pôvodného diela/diel. Hotové diela alebo ich kúsky, ktoré si vyberá, sú prepojené zložitými spôsobmi. Autorka sa pritom pohráva s viacnásobným autorstvom jedného diela. Produkuje jeho mnohonásobné výrazové, fyzické a významové podoby. Sú to diela pochádzajúce z jedného tvorivého aktu. Majú svoj pôvod, rodokmeň. No vystavuje ich dekonštrukcii -- permanentným skúškam identity a významu. Forma originality je v kúskoch, ktoré si privlastňuje.
Figúry, portréty, autoportréty, interiéry – spravidla ateliér, galéria, domácnosť, zátišia, reprodukcie diel starých majstrov a abstrakcia spolu komunikujú – odrazu v jednom čase. V kumulatívnom hypertextovom vizuálnom príbehu (autorky a umenia).
Špecifickým štýlovým prvkom v tvorbe Veroniky Rónaiovej je paralelné použitie viacerých rukopisov, pričom pracuje ako „archivárka“. Chaotická vizuálna podoba jej obrazov, zostavených do inštalácií (totum pro parte), vyjadruje skrumáž myšlienok, spomienok, pocitov a možných prognóz. Autorka nás vyruší z existujúcich modelov vnímania. Z predtým už raz usporiadaných a poznaných obrazov. Nové zostavy obrazov – inštalácie, sú čímsi, čo nás vytrháva zo systému každodennej skúsenosti. Vďaka tej novej môžeme nahliadnuť na svet, na seba, na jej tvorbu z novej perspektívy.
V tomto koncepte autorkinej tvorby nejde len o formálne vzťahy, aké existujú alebo môžu existovať medzi obrazmi, ale aj o otvorenie sa novým zmyslovým a intelektuálnym skúsenostiam. Objaví sa to pri kontakte toho, čo je už utvorené a čo je ešte neutvorené, v svojskej hre toho, čo je prítomné a čo skryté. Zabalené obrazy Veroniky Rónaiovej nesú myšlienku odloženia. Sú predmetom archivácie, čakajúc na svoj budúci – nový význam.
Alena Vrbanová, máj 2023
