Blanka Votavová tvorila sprievody ku knižkám od 60-tych rokov minulého storočia, dokopy ich bolo viac než päťdesiat. Väčšinou útle zväzky pre najmenšie deti, ale aj pár knižiek pre dospelých. Učebnice, atlasy. Obaly na gramoplatne. Drobné veci: listový papier, exlibrisy. Stovky časopiseckých ilustrácii. Ohromujúce množstvo diel, ktoré vznikali postupne, popri dennej práci výtvarnej redaktorky v Mladých letách.
Keď sa pozeráme na ilustrácie pre deti, ktoré ešte nevedia čítať alebo sa len veľmi veľmi pomaličky prehrýzajú písmenkami a učia sa ich spájať, často si neuvedomujeme, čo je to za veľkú prácu – udržať ich pozornosť. Ako citlivo musela autorka voliť farebnosť, štylizáciu, aby v nich vyvolala pocit, že to trápenie, mýlenie sa, opakovanie slabík má zmysel. Že ešte chvíľu pocvičia a čítanie im začne prinášať radosť.
Musela si doslova čupnúť, aby nad deťmi nevyčnievala. To veľa umelcov či umelkýň nedokáže: láskavo sprostredkovať zrozumiteľnú krásu, vytvárať svet, v ktorom malí čitatelia vidia to isté, čo dennodenne okolo seba, to už je aký kumšt!
Blanka Votavová tento žáner zvládla majstrovsky (a to nie je fráza). Používala jemné farby, pracovala s priesvitnosťou, koniec koncov, veľmi často nechávala papier „dýchať“ – aby aj dieťa malo priestor domaľovať, doplniť niečo, čo v príbehu alebo v básni našlo, ale v obrázku mu chýbalo.
Keď si rozložíme jej diela vedľa seba na časovej osi, tak niekde vpredu stojí strom, ker, rastlina. Pritom – kresliť strom je ošemetná vec. Autorka ním rozpráva o sebe viac, než by chcela. Keby sme na to išli terapeuticky (nenadarmo sa jeden zo základných diagnostických testov nazýva Baum test), našli by sme pevné pripútanie k tvorbe, priľnutie k tomu, čo rastie – je to jej odkaz deťom. Nemusíte ostať v knižke: pokojne môžete rásť. Kreslíte strom a kreslíte seba.
Je zvláštne vidieť, ako ilustračná tvorba Blanky Votavovej súznie s jej grafickými listami a voľnou tvorbou. Jednoduché symboly a zdanlivá zrozumiteľnosť ju tlačia do pozície akejsi éterickej bytosti.
Tá neha – vo farbe, štylizácii, symbolike – zvádza vnímať Blanku Votavovú ako jemnú ženu, doslova utopiť sa v čipkách a ručných prácach. Autorka vyšla z pražského prostredia a dlho sa vracala do kruhu autoriek a autorov tzv. Hollarky – združenia českých grafikov.
Tie originály ilustrácií a aj tie suché ihly a lepty, či návrhy LP platní, stojí za to vidieť.
Blanka Votavová (1933 – 2018)
bola ilustrátorkou, grafičkou, maliarkou. Najskôr na strednej škole študovala keramiku, ale potom na Vysoké škole umělecko-průmyslové v Prahe začala v ateliéri filmovej grafiky u Adolfa Hoffmeistera, odkiaľ prestúpila do úžitkovej a knižnej grafiky k Františkovi Muzikovi. Od roku 1960 až do roku 1990 pracovala ako výtvarná redaktorka vo vydavateľstve Mladé letá a ilustrovala „popri“ tom pevnom zamestnaní: Pávie oko od Dagmar Wagnerovej, Modrobiely svet Márie Topoľskej, Dedo Oskár a škriatok Akoty od Anny Minichovej, O veternom kráľovi od Pavla Dobšinského, Žeriavie pierko či Kohútik Hrebenárik od Jána Andela, Štvornohý námorník Benna Plundru ale aj Veža, ktorú bolia zuby Vojtecha Kondróta či Čierne okná od Stanislawa Kowalewskieho aj učebnice – hudobnej či literárnej výchovy a obaly na LP platne či ex-librisy. Jej výtvarnou doménou sa vo voľnej tvorbe stali techniky farebného leptu a suchej ihly. Stála pri založení Bienále ilustrácií Bratislava. Za svoje ilustrátorské diela získala v roku 2006 Cenu Ľudovíta Fullu.
