Projekcia
Jej právo, inštalovaná v študovni tranzitu, je venovaná úlohe žien v uzbeckej spoločnosti 20. storočia, poznamenanej konfliktom medzi modernizáciou a tradíciou a transmisiou histórie a kultúrnej pamäte. Film je založený na dlhodobom výskume autorky o blednúcich spomienkach na „chachvan“ – závoj z čiernej konskej srsti, ktorý zakrýval tváre uzbeckých žien v pred-sovietských časoch a „hujum“ – kampani za odhaľovanie ženských tvárí, ktorú započala sovietska vláda v roku 1927. Výskum sa tiež týka dedičstva uzbeckých (nemých) filmov, ktoré sú dnes dostupné prevažne v miestnych filmových archívoch.
„Hujum“ bol útokom na staré spôsoby, zacieleným na drastickú premenu podmienok žien v uzbeckej spoločnosti zrušením ich života v ústraní a ich zapojením do verejného vzdelávania a pracovného procesu. Poháňané víziou komplexnej a rýchlej transformácie využívali sovietske autority na dosiahnutie cieľa propagandu, ako aj nátlak a fyzickú silu, ktoré následne vyvolali násilnú opozíciu tradičných odvetí spoločnosti. Uväznené medzi konfliktnými ideológiami mali zahalené aj nezahalené ženy strach z prenasledovania a šikany – zahalené zo strany nového režimu a nezahalené zo strany tradicionalistov.
Zameriavajúc sa na emocionalitu, vnútorné napätie žien, na ich oči a tváre sú z pôvodných uzbeckých filmov režírovaných mužmi vystrihnuté čierno-biele obrazy, ktoré sú poskladané do citlivého rozprávania o ženskej subjektivite a potvrdení ženského pohľadu.
40 dní ticha je pohlcujúci celovečerný film, ktorý spája štyri generácie žien okolo rituálu prísahy ticha, meditatívnej praxe predkov Strednej Ázie, vytvorenej na vyrovnanie sa s traumatickou skúsenosťou.
Online diskusia
Zviditeľňovanie neviditeľného medzi Saodat Ismailovou a Alessandrou Pomarico sa dotkne otázok, vzťahujúcich sa ako k filmu, tak k situácii žien v Strednej Ázii z pohľadu sociálnych noriem, tradícií a historicko-politických zmien.
9. 5. – 14. 7. 2023 Otvorené: utorok – piatok, od 14:30 do 18:30 hod.
Saodat Ismailova sa narodila v roku 1981 v Uzbekistane. Žije a pracuje medzi Taškentom a Parížom a patrí ku generácii umelcov zo Strednej Ázie, ktorí dospievali v post-sovietskej ére. Jej tvorba sa točí okolo praktík smútenia a dedičstva predkov, pričom do popredia stavia matriarchálne naratívy a príbehy o strate svetov.
Jej filmy a video-inštalácie boli prezentované na Bienále v Benátkach, Medzinárodnom filmovom festivale Berlinale, Medzinárodnom filmovom festivale v Rotterdame, Medzinárodnom festivale dokumentárneho filmu v Kodani, v Center Pompidou v Paríži, na Festivale umení v Bruseli, v Centre súčasného umenia Para Site v Hong Kongu a inde.
V roku 2022 sa zúčastnila Bienále v Benátkach a documenty 15 v Kasseli. Medzi jej posledné samostatné výstavy sa radia napríklad Dvojitý horizont v Le Fresnoy – Studio National des Arts Contemporains v Tourcoing a 18.000 svetov v Eye Film Museum v Amsterdame v tomto roku. Jej diela sú v zbierkach Stedelijk Museum v Amsterdame a Centre Pompidou v Paríži. V roku 2021 založila Ismailova v Taškente výskumnú skupinu Davra, ktorá sa venuje skúmaniu, dokumentácii a šíreniu stredoázijskej kultúry a poznania.
