Dnes už kanonizovaný selfmademan Otis Laubert (1946, Valaská) je univerzálny, neustále prekvapujúci, situačne reagujúci umelec – človek mimoriadne citlivý k pominuteľnosti vecí, ktoré vyhadzujeme a ktoré on sám zvykne označovať skôr zabudnutými. Materiál pre jeho povestný depozitár (ateliér, „múzeum“ i dielo samo osebe) mu poskytla najmä ulica, čiastočne blšie trhy a priatelia.
Hoci v rozširovaní depozitáru dnes pokračuje už iba sporadicky, nevyčísliteľné množstvo najrôznejších predmetov, ktoré tu od šesťdesiatych rokov uplynulého storočia zhromaždil, stále čaká na to, aby im v pravej chvíli prisúdil nový význam. O aký depozitár tu však ide? Kým v muzeálnom kontexte je depozitár tradične vnímaný ako akási „čierna skrinka“ – priestor pohlcujúci a umŕtvujúci nazbierané artefakty, ten Laubertov je o potencii, energii a o tvorivých možnostiach.
Práca s nájdenou realitou – s jej privlastňovaním, posúvaním či odkláňaním sa mu stala v istom zmysle osudnou. Hoci sám zvykne argumentovať, že zbieranie tvorí iba nepatrnú časť toho, čím sa v živote zaoberá, koláže a asambláže z nájdených predmetov sú naďalej najznámejšou a nazdávam sa, že aj najcharakteristickejšou polohou Otisa Lauberta. Dôkazom, koniec-koncov, je aj aktuálna výstava.
Zjednocujúcim prvkom všetkých vystavených prác sa tentokrát stal samotný materiál – sklo. Nejde tu o ucelený, priebežne utváraný súbor sklených artefaktov, aký by sme v priestore galérie, ktorá sa v posledných rokoch profilovala ako „sklárska“, očakávali. Laubert je humorista a mystifikátor. Jeho vzťah k veciam i materiálom, s ktorými pracuje je úplne otvorený a slobodný.
Sklo, tradične vnímané ako pomerne exkluzívny sochársky materiál (i drahý predajný artikel), má preňho rovnakú výrazovú hodnotu ako umelá hmota. A práve jeho odťažitejší prístup a nadhľad pomáhajú odhaľovať nové polohy skla, jeho skryté väzby a možné významy. Vzhľadom na priestorové možnosti galérie sú prezentované práce iba extraktom Laubertovej tvorby, kde sa tohto materiálu nejakým spôsobom dotkol.
Výstava kombinuje veci staršieho dáta s nápadmi z denníkov, ktoré majú pre poznanie Laubetovej tvorby minimálne rovnaký význam ako depozitár. Ku každému objektu pristupuje iným spôsobom, nachádza iné súvislosti a iné riešenie. Vždy však ide o nálezy – nepotrebné, zabudnuté či inak diskvalifikované každodennosti, ktoré tu slúžia ako východisko na rozohratie „náhodných stretnutí“, sú oživované ďalšími predmetmi, drobným zásahom alebo významovým posunom.
Či už je to sklo v podobe zrkadla, v ktorom plastové zvieratká „stratili hlavu“, použité liekovky zmenené na zaváraniny z „kuchyne pani Morandiovej“ alebo stará televízna obrazovka a jej „jablonecký regionálny program“. Pôsobivosť týchto prác nespočíva v závažných významoch, naopak tkvie v hravosti s akou Laubert znovuobjavuje obyčajné veci. K ich aktualizácii dochádza cez perspektívu výtvarníka: Laubertov život je s umením bezvýhradne spojený, deje sa vlastne jeho prostredníctvom.
Azda by sa dal charakterizovať aj ako hra na nové významy. Hra, ktorou nabáda aj nás divákov, aby sme rehabilitovali svoju detskú predstavivosť a imaginatívne magické vnímanie. O tom, zdá sa, hovorí aj typicky Otisovský inotaj v názve tejto výstavy: V chladničke je dobre, sklo je chladné. Na zdravie priatelia!
Naďa Kančevová (kurátorka Galérie NOVA)
