Žofia Dubová ukončila v roku 2016 štúdium maľby v ateliéri prof. Daniela Fischera na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, počas ktorého tiež absolvovala stáž v ateliéri skla a zahraničné pobyty (USA, Portugalsko). Od roku 2018 je na doktorandskom štúdiu v Kabinete Kresby VŠVU u doc. Emöke Vargovej.
Svoje diela prezentovala na viacerých skupinových, ale aj samostatných výstavách nielen na Slovensku, ale aj v Českej republike, Poľsku, Nemecku, Rusku, USA, Dánsku, Švédsku, Taliansku, Belgicku, Francúzsku a Portugalsku. Je držiteľkou viacerých ocenení, v roku 2016 získala Cenu rektora VŠVU a Cenu Slovenskej výtvarnej únie, o rok neskôr sa stala víťazkou Maľby roka VÚB a v r. 2018 získala cenu Nadácie NOVUM. Diela Žofia Dubovej sú zaradené v zbierkach Slovenskej národnej galérie (2020) a MussVerre, Sars-Poteries, Francúzsko (2017).
Žofia Dubová je výraznou osobnosťou súčasnej slovenskej maľby. Vo svojej tvorbe sa zaoberá predovšetkým maľbou a témou krajiny, pri ktorej je veľmi dôležitý osobný pobyt v nej – s cieľom porozumieť a ďalej spracovať na plátne. No rovnako dôležitý je aj spôsob konštruovania obrazov. Ich podoba, vyskladaná a pozliepaná z viacerých obrazových fragmentov, je totiž výsledkom jej vlastnej autorskej techniky, ktorá by sa dala nazvať „prezliekanie obrazu“. Už vo svojej diplomovej práci napísala, že: „keď maľuje obraz, myslí na slobodu“. A paradoxne, ak vynecháme všetky osobné mimo obrazové asociácie, jej sloboda v maľbe je postavená práve na uvedomení si jej obmedzení. Nevykračuje z rámu, tak ako je to v súčasnosti zvykom, nesmeruje k intermediálnym presahom, ani nespochybňuje médium maľby. Zostáva v ráme, v obraze aj v maľbe, ale inak – vystavuje ich novým neobvyklým situáciám.
Patrícia Koyšová je maliarka, experimentátorka obklopená vysokotlakovými zariadeniami. Svoj ateliér nazýva laboratóriom maľby. Rovnako ako tlakový kompresor s objemom 100 litrov je pre ňu dôležitý divák a jeho vlastná imaginácia. Vo veku plnom virtuálnosti, mediálnej únavy a vizuálneho presýtenia, sa snaží priniesť zážitok, ktorý si nárokuje na vlastný priestor a čas. V roku 2016 ukončila doktorandské štúdium v oblasti voľné umeni u prof. Ivana Csudaia na VŠVU v Bratislave.
Kristína Mésároš vyštudovala grafiku v ateliéri Vojtěcha Kolenčíka na Bratislavskej VŠVU. Patrí ku výraznému prúdu súčasných mladých maliarov, ktorých tvorba sa rozvíja silným nezávislým autentickým výrazom. Kristína ako vyučená grafička si cestu k maľbe nachádzala sama. Jej inšpiráciou sú exotické miesta ďalekých krajín, historické fotografie, alebo fotografie zachytávajúce banality bežného života.
Obrazy Kristíny Mésároš sú introvertnou výpoveďou, prostriedkom pre prerozprávanie prežitého a osobným denníkom. Prostredníctvom banálnych predmetov a zvierat vytvára vlastný znakový systém, odkrýva ním bohatý vnútorný svet a odhaľuje osobné príbehy, v ktorých sa nájde nejeden pozorovateľ. Wall (múr skúseností, ktorý si každý z nás musí preliezť), mozaika, stan, domček, kanoe… motívy všedných objektov, ktoré sa v jej tvorbe neustále opakujú alebo sa k nim v rôznych obmenách prinavracia. Sú nositeľmi imanentných významov, ktoré slúžia ako záchytné body, zvečnenie momentu, zachytenie okamihu. Neuchopiteľnosť času, veličina ktorá je v dielach autorky veľkou premennou. Predstavuje pre ňu paradox – jedinú nestálu vec čo stále existuje a stáva sa pre ňu vlastným metafyzickým skúmaním (biela volavka – krehkosť života, v ktorom je všetko na tenkom ľade). Pre autorku slúžia tieto malé deje v popredí, ako istá forma stabilizovania myšlienok, spôsob zvečnenia vlastných spomienok (mozaika – fragment domu, okolo ktorého autorka často chodievala) a aj náročných etáp v živote (biela volavka, nevinná ženskosť, ktorá sa cíti byť zviazaná). Pre diváka sú tieto symboly čitateľné len intuitívne a podnecujú k vnútornej imaginácii. Obrazy svojim tlmeným pozadím, akvarelovou technikou a hlbokým tušom, pútajú pozornosť bytostnej nostalgickej podstaty každého z nás.
