Výstava v bratislavskej Galérii 19 nadväzuje na novozámockú s ambíciou potvrdiť seriálny ráz formy artefaktov Mariána Čunderlíka. Predstavuje ju však z dosť nezvyčajného uhla pohľadu. Vzhľadom na vročenie vystavených prác – vlastne všetky vznikli počas štyridsiatich rokov prežitých v limitoch (na)dirigovaných totalitárnym režimom – nepochybne bolo významné mať na zreteli, že vôli tvoriť inak, muselo predchádzať rozhodnutie myslieť inak.
V príbehu výtvarného umelca Mariána Čunderlíka mala ozaj veľký význam inšpi-rácia dielom Ľudovíta Fullu (1902 — 1980) a napokon aj výnimočné priateľstvo s rešpektovaným umelcom a pedagógom. Cestou po akejsi elipsovitej skratke teda môžeme hovoriť o príklade, ktorému sa hodno venovať už len kvôli otázkam ako a prečo je také dôležité upriamiť pozornosť aj na takzvané subtílne rozdiely (poézie) kompozície. Kompozície výtvarného diela, ktoré pochádza a ctí geometrickú dispozíciu (rytmického) poriadku obrazu.
Seriálna forma Čunderlíkových výtvar-ných prác už na prvý pohľad v divákovi vzbudzuje záujem o — nepresne po-vedané – , metódu tvorby ako metódu (dôsledného) výskumu. Tak všeobecne.
Nazdávam sa však, že v tomto konkrétnom prípade by sme sa mali pripraviť na úvahu o „výskume“ spolu s prívlastkom subtílny. Čiže, mali by sme uvažovať o „jemneutkanom“ výskume. Prečo? Pretože našu pozornosť mali odviesť a zneistiť lapidárne, takmer prvoplánové znaky obrazovej architektúry prírody a ľudskej figúry. Lenže rezultáty tvorby Mariána Čunderlíka v povojnovom diskurze — pripomínam, že už od skončenia VŠVU, teda po spustení „železnej opony“ — patria ozaj k nemnohým, ktoré prírodu nezrkadlili, ale pretvárali ju.
Zároveň stále treba mať na pamäti, že po víťaznom februári roku 1948 z in-telektuálnych polí hľadanie odpovedí na akosť umenia sa razom presunulo na sociálne pole.
Kultúrna svojvôľa hlasno a najmä surovo nastupujúcej komunis-tickej moci búšila na rozvigrané brány, za ktorými sa klamlivo a ešte raz klamlivo rozprestierala rekonštrukcia — aj výtvarného – videnia sveta. Subtílne rozdiely sa začali rozpúšťať v „zúrivej irónii“, povedané slovami Ludwiga Witgensteina.Jemne utkaná látka je čosi celkom iné ako subtílny výskum. Ak by dokonca išlo len o závoj, pod ktorým možno – či už jemne, alebo nahrubo — lži pozakrývať, nestálo by to za reč.
Subtílnosť (výskumu) však stále má šancu veci umenia poetickejšie i presnejšie pomenovať, čiže porozumieť súvislostiam. Možno stačí len častejšie si pripomenúť, že išlo o deformáciu čohosi podstatného a vlastne v istom zmysle z toho istého materiálu, z ktorého vznikla aj tá najbohatšia i tá nejnehodnejšia (materiálna) formácia. V súvislostiach textu tejto krátkej úvahy je rovnako dôležité nezabudnúť, že výsledok deformácie je priam zvodne použiteľný na manipuláciu. Čohože iného, ak nie na manipuláciu s človekovými nádejami.
Seriálna forma Čunderlíkových — tu vystavených – prác na papieri patrí k vrcholným prejavom moderného sloven-ského umenia z času — patetický napísané – priam nepochopiteľne zúrivo vedenej „vojny“ naslovovzatých ideologických inkvizítorov. Aj tu možno očami pohladiť desiatky subtílnych rozdielov, rozdielov ukotvených v dispozíciách rytmického poriadku a ro-bustnej práce s tradičnými výtvarnými prostriedkami. Čiže úprimne vyjadrené v duchu názvu tejto krátkej úvahy: Hľadanie dokonalosti.
Juraj Mojžiš, máj 2022
