Prach sa stal symbolom ničoty a márnosti. Odkazuje k limitom fyzického sveta, jeho konečnosti, ktorá u tých, čo túžia po večnom živote, generovala opovrhnutie telesnosťou. Prach je melancholický – odkazuje k zániku, ruine, zabudnutiu a rovnako dobre môže byť symbolom zanikajúcej, seba-deštruktívnej civilizácie. Z perspektívy dnešných poznatkov sa naopak zdá byť mimoriadne vitálny, permanentný a všadeprítomný. Je tu fascinujúci a poetický kozmický prach, je tu obávaný a povinne monitorovaný polietavý prach v ovzduší alebo domáci prach, ktorý je potrebné v mene hygieny a poriadku neustále likvidovať.
Špina je buď prehliadaná alebo je iritujúca. Prečo sa nám niečo javí ako špinavé a vyvoláva v nás zhnusenie? Prečo nás pudí k istému správaniu? Špina a prach v nás aktivujú zároveň niečo pudové, racionálne i rituálne; sú mimoriadne bohaté na významy a schopné naratívu. Predovšetkým kategórie špiny a čistoty vo svojej opozícii vedia veľavravne prehovárať o spoločenskom útlaku. Napríklad útlaku žien - i mužov a sexuálnych menšín - prostredníctvom ideálov morálnej čistoty, alebo útlaku a dokonca vraždenia ľudí iných etník či chorých v mene ideológie rasovej čistoty. Aj nevinná fyzická čistota, poriadok a hygiena a s nimi upratovanie a starostlivosť sú zdrojom nerovnosti - boli a stále sú tradične údelom žien, sociálne slabších, etnicky marginalizovaných, ako neviditeľná a nedocenená práca. Vďaka neoblomnosti prachu a špiny je to údel práce bez dlhodobého výsledku a zadosťučinenia, nekonečnej a monotónnej, ktorá skôr ubíja, než stimuluje dôvtip a tvorivosť.
Hoci Priestorové skice Maji Štefančíkovej na prvý pohľad môžu vyvolávať zdanie prázdnoty a nemennosti, sú založené na činorodosti, systematickej a cyklickej aktivite – na pravidelnom upratovaní výstavného priestoru. Sú performatívnou akciou – upratovaním, pri ktorom performatívny inteligentný vysávač precízne vyčistí galériu. Prach z priestoru sa následne vystaví na biele sokle – veľké stohy bieleho papiera, pripomínajúce skicáre pripravené zachytiť stopu priestoru. Špina, pôvodne neželaná a určená na odstránenie, sa tak paradoxne stáva materiálom výstavy: mení sa na viditeľnú stopu činnosti.
Priestorové skice sú o špine a upratovaní, no neodkazujú len k spomenutej feministickej tradícii a otázke práce, komentujú aj oblasť umenia, galerijného priestoru, vystavovania, tvorby a sebarealizácie. Pracuje sa tu s prázdnym (no významovo plným) galerijným priestorom, ktorý je čistý, univerzálny, moderný a účelne racionálny. Školská galéria Sumec, ktorá sa usiluje tomuto ideálu priblížiť, pôsobí ako výrazný kontrast k svojmu okoliu, škole a jej bežnému fungovaniu, s jej každodennej prácou, údržbou a praktickými obmedzeniami. Projekt pôvode koncipovaný pre galériu plusminusnula v Žiline, v kontraste s realitou, v tomto prípade aj realitou školy, ukazuje neviditeľnú prácu starostlivosti stojacu za galerijnou čistotou.
Performerstvo: Silvia Bakočková, Viktória Malá, Nela Rusková
Kurátorka: Eliška Mazalanová
Produkcia: Ľuboš Lehocký, Galéria SUMEC
Technická podpora: Matej Gavula
Maja Štefančíková je vizuálna umelkyňa. Vo svojej tvorbe sa venuje vytváraniu dočasných performatívnych situácií, ktoré vznikajú predovšetkým cez pohyb a hlas. Má skúsenosti s rôznymi druhmi médií – od skla cez video až po tanec, avšak telo v priestore a čase je médium, ktoré si vyberá najčastejšie. Maja vytvára performatívne situácie či performatívne environmenty, ktoré sú kontemplatívne, ale zároveň aj hravé. Situácie koncipuje ako nepretržité, dlhotrvajúce akcie v galérii či vo verejnom priestore. Vytvára pevnú choreografickú štruktúru, ktorá je modifikovaná aj vonkajšími faktormi. Jej diela a performatívne akcie boli okrem iného vystavené v Slovenskej národnej galérii, Dome umenia v Brne, Kunstverein Eisenstadt v Rakúsku, v priestoroch tranzit.sk v Bratislave, na Ars Electronice v Linzi. V roku 2022 vystavovala v Budapest Galérii a na bienále We are all emotional v Prahe, ktoré organizovalo tranzit.cz. V roku 2021 sa zúčastnila rezidenčných pobytov v Pezinku a New Yorku.
