Ruiny fotografuje podobným spôsobom, ako ich maľovali umelci v 18. storočí. Touto cestou sa približuje výtvarnému umeniu: aj fotografia totiž dokáže zachytiť neobyčajné veci a nachádzať v realite niečo nápadné – to, čo vzbudzuje našu predstavivosť, alebo narúša každodenné kulisy našich mestských životov. 

Vyštudovala maľbu na Vysokej škole výtvarných umení (Hochschule für Bildende Künste) v Berlíne, kde sa v roku 1941 aj narodila. Napokon ju však uchváti fotografia. Na jednej zo svojich prvých snímok zachytáva reklamu na stene budovy. Jedného dňa si všimne, že túto starú stenu zakrýva lešenie.  Vtedy sa zrodí aj je vášeň „zachraňovať“ múry budov. Zaumieňuje si, že ich bude fotografovať a púšťa sa do vytvárania série. Ešte nevie, čo v nej raz objaví, ani koľko času ju to bude stáť. Možno si v tom období spomenie aj na to, ako sa v detstve prechádzala s mamou po zruinovaných berlínskych uliciach, ktoré odhaľovali to, čo nemusel nikto vidieť, nebyť konfliktu: intimitu obnaženú vojnou a ničením. 

Jej ďalšou vášňou sú pomaľované domy obyvateľov Afriky a Indie – téma, ktorej sa bude venovať vo svojej ďalšej knihe. Tento záujem ju priviedol aj k založeniu asociácie Ženy z Hazaribágu [Femmes du Hazaribagh], ktorej poslaním je pomáhať vidiečanom v regióne Džhárkhand na severovýchode Indie, kam sa často vracia a kde ešte pretrváva vymierajúca tradícia maľovania domov. Jej umelecká tvorba sa týmto spôsobom prelína s aktivizmom a záchranou kultúrnej pamäti.