Možnosti umeleckého hľadania často spájajú zdanlivo protikladné výtvarné i technologické aspekty. Ján Kelemen si v tvorivých experimentoch vyskúšal rôzne technologické procesy a postupy. Prevažujúci abstraktný charakter maľby nepovažoval za jedinú umeleckú formu. Jeho hľadačský naturel vyplynul z citového vzťahu k prírode, prírodným materiálom, štruktúram a figuratívnosti. Na tomto základe sa formovalo netradičné uvažovanie, používanie rôznych materiálov a výtvarných foriem. K pôvodnému záujmu o grafiku a maľbu pribudli ďalšie oblasti – keramika, sochárstvo, tvorba objektov i performancií. Integrálnou súčasťou jeho tvorby sa popri plošných dielach stal priestor. Priestor ako miesto pre sochu a objekt, i ako miesto pre priame intervencie presahujúce do ochrany prírody. Súčasná výstava ponúka výber z najnovšej maliarskej i sochárskej tvorby. Zámerom je vytvoriť vo výstavnom priestore syntézu farieb a tvarov v kontexte s priestorovými formami sochárskych diel.

Charakter akčnej maľby predchádzajúcich období ustupuje farebným plochám a disciplinovanejším líniám, niekedy sa blížiacim ku geometrii. Výtvarný jazyk sa nespolieha na kaligrafické gesto, ale skôr stavia na monumentalite tvarov a expandujúcej farebnosti. Nové pole pre experimenty Kelemen objavil v práci so sklom. Sklená hmota mu poskytuje nielen rozdielne možnosti modelovania, ale aj prácu s ďalším prvkom – svetlom. Na výstave majú premiéru štruktúrované platne z líhaného skla kombinované ako objekty s lesklými sklenenými guľami a so zakomponovanou keramikou. Priestor dotvára súbor keramických sôch, typovo odvodených z figúry. Autor zvolil geometrizujúcu formu vychádzajúcu z kužeľovitých a valcovitých útvarov. Medzi maliarskymi i priestorovými dielami existuje vnútorné prepojenie vyjadrujúce základnú umelcovu ideu hľadania rovnováhy medzi prírodnými a abstraktnými formami.