Zvieratá, ktorým sme „zodrali nohy“ strácajú svoju pôvodnú silu, rýchlosť a zmysel. Sú smutnou spomienkou na bývalú vznešenosť. „Konská sila“ sa z popisu reálnej energie živého tvora stala v priebehu priemyselnej revolúcie jednotkou výkonu strojov. Strojov, ktoré boli o to lákavejšie, že spotrebovali oveľa menej „krmiva“ – a my ľudia sme uverili, že môžeme napredovať stále rýchlejšie a že oheň, ktorý pod kapotou auta nevidíme, nikoho nepáli. Živé kone sa medzitým stali romantickým “koníčkom” privilegovaných.

Figúry koní, ktoré vytvorila Nikola Čemanová, sú prevažne z keramiky. Hlina, asi najtelesnejší materiál, je “telom” zeme. Aj prví ľudia boli v mýtoch vytvorení z hliny, ktorej bohovia vdýchli život. Sčasti odtláčané, sčasti modelované alebo liate objekty/kone majú falické tvary. Je v nich uložená aj správa o ženskej sexualite a tvorivej energii, ktorá nie je pasívna, ale aktívne formuje svet okolo seba. Táto „ženská“ aktivita je však prezentovaná ako vyvážená, rešpektujúca svoje vlastné fyzické možnosti a vzťahy s okolitou matériou a bytosťami.

Kôň je tradične symbolom mužnosti. Spomeňme si na početné jazdecké sochy, kde zviera dopovedá význam a potenciu svojho jazdca. Nikoline nevládne stádo je teda aj správou o transformácii planéty, za ktorú odmietame niesť zodpovednosť; o patriarchálnom vykorisťovaní prírodných zdrojov, ktoré nakoniec vedie k vyplieneniu samých seba.

Kurátorka: Alexandra Tamásová