Emil Taschka (1987) je staviteľ objektov, pôvodom z Bratislavy. Štúdiom v ateliéri Art Design na VŠVU rozvinul schopnosť pracovať kreatívne s hmotou v priestore. Po stáži v berlínskom ateliéri Jerszy Seymour Design Workshop sa ocitol v Prahe.
Tomáš Rybár (1986) je grafický dizajnér zo Svätého Jura. Tvorí ilustrácie, plagáty, muralistické maľby a animácie s presahmi v nových médiách. Na živých vystúpeniach spája obraz s hudbou. Najväčší význam prikladá úlohe maľby a inštalácie vo verejnom priestore.
Mišo Ormos (1991) je multimediálnym umelcom žijúcim v Prahe, kde pôsobí ako asistent na Akadémií výtvarných umení. Vo svojej tvorbe sa zaoberá témami pominuteľnosti, krehkosti a ľudskej je**utosti. Venuje sa kresbe, maľbe, videu, robí beaty a rap.
Emil a Tomáš bežne spolupracujú v kluboch, kde Emil púšťa hudbu a Tomáš robí VJing. Emil púšťa hudbu aj na koncertoch Prezidenta Lourajdera, teda Mišovho rapového alterega. Emil s Tomášom maľovali po uliciach a v opustených budovách ako PEK Crew, Emil si spolu s Mišom doteraz občas #snudi zamaľuje na steny pražských graffiti zón #relas.
Tomáš má už od študentských čias výrazný a zapamätateľný grafický rukopis. Hrubé, jednoduché, vektorové linky. Typografia, ktorá morfuje do tvárí, akoby sa do nich vpisovala. Je ovplyvnený skúsenosťami z grafického designu, jazykom reklamy a mestskými tagmi. Jeho najaktuálnejšia voľná tvorba osciluje okolo motorizmu, fetišu áut.
Pre túto výstavu vytvoril cyklus objektov, ktoré voľne nadväzujú na jeho grafické listy Jazdenky, ktoré vystavoval tento rok v žilinskom Artfóre. V aktuálnej sérii 4 LIFE (2020) maliarskym gestom pretvára nájdené fragmenty vrakov áut. Tetuje na ne ich vlastný osud. Zranenia zo zrážok, dopravných nehôd. Estetizuje nešťastie a možno aj v kontexte ostatných vystavených diel hovorí o tom, že skaza vie byť krásna. Transformácia nehody na umenie, nešťastnej náhody na dielo, vie byť metódou akceptácie, zmierenia sa s fatálnosťou.
Téma nezvratnosti je prepojením vystavených artefaktov. Emil ju tématizuje v cykle Poberaj sa starec (2018). Tieto objekty na pomedzí kresby a sochy mali verejnú premiéru na rovnomennej pop-up výstave v bratislavskom Bless studiu.
Emil sa technike kresby ohýbaným drôtom začal venovať už v študentských časoch. Odvtedy nielen zdokonalil vlastné remeslo, ale najmä do tohto ľudovo-kutilského žánru pribalil nové obsahy. Počnúc jeho sériou Busta bula (2012), kde ironizoval žáner portrétnej busty a toxický mačizmus typický pre Emilovo rodisko, až po smutných dedkov (autoportrét?) vystavovných v rámci tejto výstavy, ktorých efemérnosť, zraniteľnosť a neviditeľnosť v spoločnosti je podčiarknutá bielym náterom drôtu a vystavovaním na bielom pozadí. Akoby ich vrhnuté tiene, teda vlastná minulosť, boli výraznejšie, než ich aktuálne “ja”.
Na výstave tiež vrhnú tiene jeho nové objekty s jednoznačným názvom Problemsss (2020). Symbol prepletených hadov zrozumiteľne hovorí o nezrozumiteľných životných situáciách. O skrumáži, cez ktorú nevidno riešenia. O súvzťažnosti súvislostí. Hovorí o bezmoci. Možno sú to hady z hlavy Medúzy alebo odkaz na Hydru. Azda sa s nimi ani neoplatí bojovať, a nezostáva nič iné, než pasívne čakať, kým sa rozpletú samé. Možno sa s nimi budeme musieť naučiť žiť.
To, čo vystavené diela všetkých autorov spája, okrem výrazne grafického monochromatického prevedenia, je estetizácia katastrofy. Zániku, skazy, konca. Pre Tomáša je táto poloha nová, no Emil i Mišo ju spracúvajú dlhodobejšie. Kým Tomáš venuje pozornosť náhlemu, neúmyselnému kolapsu (ktorý môže byť metaforou nastavenia doby, či systému, v ktorom žijeme), Emil premýšľa o postupnom nezvratnom rozklade jednotlivca, ktorý prestáva byť pre spoločnosť viditeľný a symbolike patálií, ktoré ho na ceste ku vlastnému vyprchaniu sprevádzajú.
Mišo už od ukončenia vysokej školy, teda od roku 2017, maľuje rozpad ľadovcov. V cykle obrazov Melting tématizuje krehkosť všetkého navôkol, vzťahy medzi mikroskopickým a makroskopickým svetom a krásu ticho-hlučnej katastrofy. Ľadovce považuje za brutálny symbol života i skazy.
Jeho obrazy pôsobia fraktálne, divák nevie, či sa pozerá na drobný detail problému alebo jeho veľký celok. Cyklus Melting ukazuje dôsledky globálnej klimatickej zmeny, nenápadnej skazy biblických rozmerov. Zdanlivo abstraktné kompozície dekoratívnych kvalít sú exaktnou premaľbou leteckých a satelitných záberov. V tejto formálnej neškodnosti (peknosti) autor vidí subverzívny potenciál. Mišo si rád predstavuje ako obrazy zo série Melting visia v domácnostiach. Podobne ako kríž nad dverami. Podobne ako vyšívané životné pravdy po prababičkách nad krbom. Podobne ako visievali na stenách v Nizozemsku 17. storočia zátišia vanitas.
Melting sú čierno-biele obrazy žiarivých ľadovcov putujúcich v temnej vode. Stretávajú sa a rozchádzajú. Zbližujú sa, trhajú, vzďaľujú. Postupne sa však všetky spolu topia. Fragmenty z tejto série vystavoval v Zlíne (Photogether gallery, 2019), Trenčíne (galéria Nová vlna 2017/18) a Liptovskom Mikuláši (Diera do sveta, 2019). Na výstave Zánik WIP majú svoju bratislavskú premiéru, rovnako ako jeho najčerstvejšie maľby na papieroch s pracovným názvom Lebky.
Jedná sa o doposiaľ neuzavretú kolekciu, v ktorej sa opäť vracia k téme mementa mori. Smrť však nielen pripomína, ale aj “oživuje”. Premaľováva totiž drobné kresby lebiek z digitalizovaných stredovekých manuskriptov a iluminácií, ktoré nachádza kdesi v tisíckach strán online katalógov knižníc. Tieto remedializácie vníma ako oživovanie starých strachov a tráum, ako dôkaz toho, že sa naprieč dobou v našich životoch nič dramaticky nemení. Že starí strašiaci sú dnes rovnako aktuálni ako kedysi. Smrť žije a my žijeme MOR v2.0.
