Ilustrácii sa venovala, dá sa povedať, systematicky a dlhodobo, od polovice 50. rokov 20. storočia až po začiatok 80. rokov a jej najčastejším adresátom bol detský čitateľ. Hoci v tejto oblasti výtvarnej práce nebola špeciálne školená, nahradila to samoštúdiom i hľadaním vlastných spôsobov vyjadrenia.

K ilustračným úlohám pristupovala poctivo a vypracovala si charakteristický a vskutku moderný rukopis súvisiaci nielen s obsahom, ale aj s určením knihy, Fedor Kriška hovoril v tomto kontexte o „prevteľovaní“. Právom bola jej ilustrátorská tvorba vysoko hodnotená.

V ilustráciách detskej knihy môžeme v kryštalickej podobe nájsť základné princípy jej tvorby, avšak transformované cez špecifický filter žánru. Kraicovej ilustrácia nebola iba epickým, na pohľad jednoducho zrozumiteľným sprievodom literárneho textu. Aj keď rešpektovala zákonitosti ilustrácie určenej deťom a bol jej blízky ich pocitový svet, jej ilustrácia bola svojím chápaním výtvarne autonómna. Buď ju stavala na sile farebného výrazu, alebo naopak volila údernú čierno-bielu škálu doplnkovo dotváranú farebným akcentom. Vyznačovala sa zjednodušenou tvarovou skratkou, dramatickou silou trochu primitivizujúcej, až detsky či lyricky cítenej čiary.

Ilustrovala Němcovej Babičku (1965, vyšla v štyroch vydaniach), Sedmikrásku Márie Rázusovej-Martákovej (1966) aj Erbenovu Zlatovlásku (1968), Premeny Publia Ovídia Nasa (1969), výber ľudových balád Išlo dievča po vodu (1969), Čakanku Ľudmily Podjavorinskej (1972) etc. Aj keď sa jej najlepšie ilustrácie dostali do štátnych a verejných zbierok, jej pozostalosť ponúka veľa variantných a prípravných riešení – svojbytných ilustrácií.

Kurátorka a autorka výstavy: Katarína Bajcurová

Výstava vznikla v spolupráci s TOTO! je galéria.

Viera Kraicová patrí k najosobitejším postavám slovenského maliarstva druhej polovice 20.storočia. Najdôležitejšími pre jej vývoj boli práve šesťdesiate roky, keď zažila priam eruptívne tvorivé vzopätie. So zanovitosťou objaviteľa a pátrača, neobvyklou pre ženu – začala odkrývať nové cesty výtvarného vyjadrovania, na Slovensku dovtedy neobvyklé. Jej program spontánnej maľby siahal až k radikálnym a v našom kontexte ojedinelým polohám: spočíval na pretavení a krížení podnetov lyrickej a gestickej abstrakcie, akčnej a gestickej kaligrafie pričom sa jej zvláštnym spôsobom podarilo prepojiť nefiguratívne a figuratívne postupy. Jej tvorbu šesťdesiatych rokov možno označiť pojmom „abstrakcia gestickej figurácie“. Objavila spontánny záznam okamžitých psychických situácií a stavov, ktoré vedela uvoľnene a impulzívne nahodiť na papier i plátno. Avšak pre ňu bol podstatný komorný formát papiera, ktorý dokázal zachytiť prvotný nával jej citov, energie, predstavivosti. Expresívna funkcia farebnej hmoty a gesta sa stotožnila s nonverbálnym, symbolickým významom, náladou, pocitmi, ktoré na papieri sprostredkúvala. Štetec v jej rukách sa stal nielen prostriedkom maľovania, nanášania farby, ale i kreslenia a písania farbou. Kresba pôsobila maliarskejšie, hlavným znakom uvoľňujúceho sa rukopisu bolo oslobodzujúce impulzívne gesto, ktoré malo pre ňu samú až katarzný účinok. Často bola základom jej obrazov archetypálna znaková zostava – v obrysovo načrtnutej kompozícii možno poznať jednoduchý ovál hlavy, siluetu figúry,  či skupiny figúr, práve oni sa stávaliepicentrom farebných, maliarskych a kresbových erupcií. Neraz volila zámerne naivizujúcu dikciu; bola blízka čistému chápaniu detskej tvorby či umeniu moderných primitívov. Vtedy sa jej umenie stotožnilo so slobodou v tvorivom zmysle slova.

Viera Kraicová bola maliarkou výnimočnej jasnozrivosti. Možno práve toto zvláštne, zmyslovo-nadzmyslové ponorenie sa do seba, prenikavosť vnútorného videnia, ako aj vytrvalé hľadanie slobody, ktorú môže dať umelcovi iba jeho tvorba a extatické stotožnenie s ňou, je tou črtou, ktorá urobila jej maliarstvo takým osobitým. Jej gestá vášnivo vrhané na plátno či papier majú v sebe akúsi nedefinovateľnú metafyzickosť, miestami divoká, inokedy pokojná línia kresby evokuje niečo z vesmírnych zákonitostí, počmárané modly a okrídlené bytosti si svoje tajomstvá naďalej strážia pre seba. 

Katarína Bajcurová  

Biografia
1920 – narodila sa 5. júla v Modre
1940 – 1944 – študovala na Oddelení kreslenia a maľovania pri Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave
1945 – 1950 – študovala na Akadémii výtvarných umení v Prahe
1952 – 1955 – bola asistentkou profesora Jána Želibského na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave
1955 – začala pôsobiť v slobodnom povolaní
1966 – presťahovala sa z Modry do Bratislavy, kde si vo výtvarníckej kolónii na Drotárskej ceste vybudovala ateliér
1966, 1967, 1968, 1975, 1980 – získala čestné uznania a ceny za ilustrátorskú tvorbu v súťaži Najkrajšia kniha Československa
1968 – získala Cenu Cypriána Majerníka
1987 – získala Cenu Ľudovíta Fullu za dlhoročnú ilustrátorskú tvorbu pre deti
1996 – mala výstavu súborného diela v Slovenskej národnej galérii v Bratislave
2012 – zomrela 29. apríla v Bratislave