V roku 1984 stál Zoltán Demján na dvoch osemtisícovkách bez kyslíka. Prvý výstup smeroval na Lhotse Shar panenskou južnou stenou, druhý na Mount Everest južným pilierom. Počasie však zmenilo zostup na drámu. Jeho ďalšou školou života je prvovýstup na osemtisícovku Dhaulágirí, ktorú chcel preliezť alpským štýlom. Na kolmom juhozápadnom pilieri ho čakala najvyššia obťažnosť lezenia, ale i dôležité poznanie, ktoré mu zmenilo život.

Pre nakrúcanie filmu o Demjánovi mohol mať Barabáš hneď niekoľko dôvodov, ale zaujal ho len jeden, a to veľmi osobný. „So Zolom som spolupracoval na filmoch Everest – Juzek Psotka i Vábenie výšok o histórii slovenského himalájskeho horolezectva. Po čase som zistil, že je to veľmi inšpiratívny človek,“ hovorí.

„Nielen preto, že je prvým Slovákom, ktorý s Juzekom Psotkom vyliezol na Mount Everest bez kyslíka, a ako sa neskôr ukázalo, bolo to dokonca novou cestou. Ani preto, že jeho prvovýstup alpským štýlom, strmým 4,5 kilometra dlhým juhozápadným pilierom Dhaulágirí, nezopakoval dodnes nikto. A ani preto, že je to jediná slovenská cesta na osemtisícovku, ktorú expedičná komisia Medzinárodnej horolezeckej federácie UIAA ohodnotila ako najlepší svetový výstup roka 1988. Čo ma viac zaujalo, bol jeho duchovný posun.“

Barabáš vysvetľuje, že hory Demjána naučili „chápať význam slova pokora, ale si aj uvedomil, že okolo nás existujú sily, ktoré sú silnejšie ako naša vôľa. Ani on si transcendentálny zážitok na vrchole Dhaulágirí dlho nedokázal vysvetliť. V bývalom komunistickom Československu o ňom ani nemohol hovoriť. Okrem toho medializáciu tohto výstupu zatienila smrť jeho kamarátov, ktorí sa v rovnakom čase pokúšali alpským štýlom preliezť Boningtonovu cestu na Everest. Pre Demjána bola strata oddielových spolulezcov šokom, s ktorým sa ťažko vyrovnával, a to nielen on, ale aj celá horolezecká komunita.

Československý horolezecký zväz vtedy zakázal výstupy vo vysokých horách a odsúdil progresívny alpský štýl na osemtisícové štíty. V tom období si Zoltán začal uvedomovať, že pri takých dlhých a náročných výstupoch je len otázkou času, kedy šťastena nebude stáť pri ňom. Prečo on z Dhaulágirí zostúpil a jeho štyria kamaráti z Everestu nie? Začal sa ďalej zamýšľať nad vývojom horolezectva, zmyslom riskovania a hľadal ďalšiu cestu životom. Začal sa venovať psychológii, aby pochopil, do akého stavu sa tam hore dostal. Ovplyvnilo to aj jeho ďalšie životné smerovanie.“

No ako hlavný dôvod vzniku filmu Dhaulágirí je môj Everest Barabáš označuje poznanie, ku ktorému Demján dospel. „Nie každému sa totiž ono dostane. Nie každý dokáže pochopiť prírodné sily vládnuce nad našimi životmi. A Zolo je ochotný sa o svoje poznanie podeliť. Mne upravilo pohľad na život a dúfam, že obohatí i ten váš. Stačí, keď sa rozhodnete prežiť chvíľu svojho života v tichu a samote.“

Dhaulágirí je môj Everest, r. Pavol Barabáš, Slovensko, 2021, 64 min.