V Pálffyho paláci boli v roku 2008 sprístupnené tri takéto projekty mapujúce výtvarné umenie od 19. storočia až po súčasnosť. Časť z nich tu prezentujeme v mierne pozmenenej podobe pod názvom Poldruha storočia. Maliarstvo a sochárstvo rokov 1800 – 1950 v zbierkach Galérie mesta Bratislavy. Našou snahou je podať prierezový prehľad nosných slohových tendencií a tém tohto obdobia prostredníctvom diel stredoeurópskych výtvarníkov, z ktorých mnohí výrazne formovali tunajšie umelecké dianie.

Najstaršie predmety sú zastúpené portrétnym žánrom, či už sú to reprezentatívne podobizne v klasicizujúcom duchu alebo meštianske objednávky z biedermeierovského obdobia. Osobitne zaujmú detské portréty, ktoré boli s ohľadom na vtedajší kult rodiny obzvlášť obľúbené. Lokálnu produkciu reprezentuje aj niekoľko vedút Bratislavy, ktorá mala v prvej polovici 19. storočia ešte status korunovačného a snemového mesta. Hlavné smerovanie vizuálnej kultúry však určovala blízka Viedeň; tamojšiu Akadémiu výtvarných umení navštevovali viacerí tu vystavení autori. Prvá predajná umelecká výstava v Bratislave sa konala až v roku 1883, a to na podporu výstavby pomníka Johanna N. Hummela. Dva roky na to bol založený aj Bratislavský umelecký spolok. Pre poslednú tretinu storočia je v maliarstve aj sochárstve typická pluralita výtvarných názorov, nielen v portrétnej tvorbe dominujú triezve realistické tendencie či naturalistické prvky. Čoraz väčšia priepasť vzniká medzi predstaviteľmi akademického smeru a neoficiálnych prúdov.

Slovenské výtvarné umenie prvej polovice 20. storočia vznikalo v podmienkach ustavičných zmien, ktoré zasahovali do života každého jedinca a ktoré citlivo vnímali aj umelci. Svetové udalosti dovtedy nevídanej intenzity, spoločenské katastrofy, rozpad štátov, dve svetové vojny, revolúcie, to všetko sa bytostne dotýkalo všetkého živého. V tomto období nepokoja sa vytváral svojbytný, autentický svet umenia a formovali sa základy slovenskej moderny.