„Spravodlivosť zostáva, je ešte len na príchode.“
Jacques Derrida

Čo zostáva z udalosti, ktorá sa stala pred viac než dvadsiatimi rokmi, ak sa jej dôsledky naďalej zapisujú do našej prítomnosti?

Vražda Daniela Tupého z novembra 2005 patrí k udalostiam, ktoré sa zapísali do modernej histórie Slovenska nielen svojou brutalitou, ale aj otázkami, ktoré po sebe zanechali. Otázkami násilia, nenávisti, bezpečia a spravodlivosti, ale aj schopnosti spoločnosti vyrovnať sa s vlastnou minulosťou. Čo sa stane, keď sa historická udalosť nestane uzavretou kapitolou, ale pretrváva ako otvorená rana v kolektívnej pamäti?

Pripomínať si túto udalosť dnes znamená hovoriť nielen o samotnej vražde, ale aj o spoločenských podmienkach, ktoré jej predchádzali, a ktoré umožňovali ďalšie prejavy násilia. Znamená to tiež venovať pozornosť tomu, čo nasledovalo po nej – postupu štátnych orgánov, ktoré namiesto dôsledného objasnenia vraždy odkláňali vyšetrovanie a svojimi krokmi prispievali ku kriminalizácii obete. Tragédia sa tak nekončí stratou ľudského života. Pokračuje aj v zápase pozostalých o pravdu, zodpovednosť a spravodlivosť.

Vražda na brehu Dunaja je pokusom priblížiť sa k tejto udalosti prostredníctvom piatich samostatných umeleckých perspektív. Päť študentov a študentiek Divadelnej Fakulty Vysokej školy múzických umení skúma nielen samotný prípad, ale aj spôsoby, akými si ho pamätáme, interpretujeme a prenášame do súčasnosti. Ich východiská sa rozchádzajú: čas a pamäť, premeny zobrazovania smrti, strach z násilia vo verejnom priestore, dobové prejavy neonacistickej nenávisti či hodnota života, ktorý sa už nemohol naplniť. Spája ich snaha porozumieť tomu, čo sa nedá vyčerpať jediným príbehom ani definitívnym výkladom.

Fragmentárnosť tu nie je iba formálnym princípom. Je tiež priznaním hraníc poznania a reprezentácie. Ako hovoriť o násilí bez toho, aby sme ho reprodukovali? Ako pracovať s dokumentárnymi materiálmi bez toho, aby sme opakovali mechanizmy, ktorými bola obeť zbavovaná dôstojnosti? A čo znamená vytvárať divadlo o skutočnom človeku, ktorého smrť má konkrétne dôsledky pre jeho blízkych aj pre spoločnosť, ktorá si na ňu spomína?

Päť fragmentov neponúka päť odpovedí. Vytvára priestor, v ktorom sa jednotlivé perspektívy stretávajú bez nároku na konečný verdikt. Pretože ak spravodlivosť zostáva ešte len na príchode, otázkou nie je iba to, čo sa stalo v roku 2005. Otázkou je aj to, čo s touto skutočnosťou robíme dnes — a čo všetko sa môže stať, ak sa rozhodneme, že už o nej netreba hovoriť.

- oficiálny text tímu tvorcov-

Inscenácia je koprodukciou Divadla Aréna, Divadelnej fakulty VŠMU a Schwarzes Loch Europas.

Inscenácia obsahuje expresívne výrazy a tematizáciu násilia.

Tvorcovia
Idea, Dramaturgia Mário Drgoňa
Kurátor Adam Dragun
Vytvorili a performujú Nikki Böjtösová, Katarína Káziková, Alex Mihalík, Peter Kepeňa, Samuel Šimkovic
Výtvarná spolupráca Daniela Mesárošová
Svetelný dizajn Jakub Oslík
Produkcia Mário Drgoňa, Aneta Bocková, Ema Lea Galovičová, Nikola Zelinová

Dlžka podujatia: 1 hod. 15 min. bez prestávky

Vstupné: predpredaj 15€