Z času na čas sa v elektronickom hudobnom svete vyskytne novinka, ktorá zafunguje, vystrčí rožky z undergroundu, poriadne zatrasie scénou a posunie dianie dopredu. Niekedy je to niektorá z častí hudby, napríklad nový nepočutý zvuk alebo nový spôsob rytmu. Spomeňme si, čo spôsobil wobble bass, keď prišiel dubstep, alebo ako svojho času roztancovala ľudí rýchla a nová drum and bassová rytmika. Väčšinou však ide o koncepčne nový prístup k hudbe. Ako príklady inovátorov nech slúžia trebárs majstri ako Burial, Aphex Twin alebo Lamb. Ľudí, ktorí toto dokážu, je málo a talenty, ktoré to vedia zopakovať, sú veľkou raritou a získavajú obrovský rešpekt.

Nemeckému kvartetu Kraftwerk sa takýto prelom podaril niekoľkokrát. Vydali prvý konceptuálny elektronický album (Autobahn), žánrovo v dnešnom slovníku asi „minimal“. Ako prví pretlačili do mainstreamu použitie bežných denných, ale aj industriálnych zvukov v hudbe. Nebáli sa porušiť tradičnú štruktúru skladby sloha-refrén-sloha a prišli s ideou dlhých repetívnych rytmov, so schopnosťou „naladiť“ poslucháča na vlnu, po ktorej môže surfovať kľudne aj celý večer.

Z ich nápadov sa vyvinuli celé nové hudobné štýly ako techno, neskôr electro-pop, priamo ovplyvnili vlnu britského synthpopu a dokonca vznik hip-hopu. Posúvali hranice možného aj tak, že modifikovali existujúcu hudobnícku elektroniku alebo dokonca vymýšľali nové nástroje. Niekoľko z nich dokonca patentovali. Z klasickej a najtrvácnejšej zostavy Kraftwerku sú dvaja členovia dnes univerzitnými profesormi umenia.

edit: Necelé tri týždne po výjdení tohto profilu získali Kraftwerk cenu Grammy za celoživotné dielo.

Vymenovať známe mená hudobníkov, ktorí verejne tvrdia, že sú ovplyvnení alebo aspoň veľkí fanúšikovia Kraftwerku by zabralo príliš veľa času, tak aspoň tie najdôležitejšie: David Bowie, Depeche Mode, Björk, U2, Daft Punk, Prodigy, The Orb, Michael Jackson, Moby, Franz Ferdinand, Underworld, Laibach, Front 242, OMD, Ultravox a mnohí ďalší. Ich vplyv a inšpiráciu nájdeme v tisíckach nahrávok. Bez Kraftwerku by dnes znela hudba inak.

Toto je „krátka verzia“, stručná charakteristika Kraftwerku, ktorý vystúpi na festivale Pohoda. Ak vás zaujíma nie vždy ľahká cesta, počas ktorej dosiahli takýto kultový status a čo vlastne na trenčianskom letisku uvidíte, ponúkame vám dlhšie a veríme, že zaujímavé čítanie.



Pri názve Kraftwerk [po nemecky ELEKTRÁREŇ] si väčšina ľudí spomenie na hitovky zo stredného obdobia, klasiky ako The Robots alebo The Model, vybavia sa im roboti v červených košeliach a štyria divní statickí týpci s množstvom exotického elektronického hardwaru. Ale to je väčšinou všetko. Je to trochu škoda, lebo Kraftwerk je oveľa viac ako „len“ hudba a vývoj, ktorým si táto nemecká štvorica prešla je ukážkou neskutočnej konzistentnosti v tom, čo robia. Ovplyvnili vznik nových žánrov, ale nikdy sa nedali strhnúť žiadnym z nich a vždy ostali sami sebou, občas aj za vysokú cenu. Svedčí to o veľmi odvážnom postoji k veciam, ktorý priniesol svoje ovocie.

Odhaľovanie skutočnej tváre Kraftwerku je fascinujúcim dobrodružstvom. Nikdy nebude odhalená úplne, pretože sú jednou z najutiahnutejších kapiel sveta. Je veľmi ťažké sa s nimi skontaktovať, z aktuálnych členov kapely robí rozhovory iba Ralf Hütter, aj to veľmi zriedka a nikdy nepovie viac ako to najnutnejšie.

„Všetko je v hudbe“, zdôvodňuje.

INKUBÁTOR

Píše sa rok 1968, Düsseldorf, Západné Nemecko. Porazená krajina, nesúca nacistické bremeno minulosti je rozdelená na západnú a východnú zónu. Síce sa už pozviechala z vojnovej spúšte, ale k všeobecnej prosperite má ešte ďaleko. Celým Západným Nemeckom sa valí vlna študentských protestov za viac demokracie a lepšie životné podmienky. Policajná odpoveď je brutálna. V tomto roku prebehne prvý z desiatok atentátov radikálnej skupiny Rote Armee Fraktion. Potrvá roky, kým sa situáciu podarí znormalizovať.

Hudobne je západná zóna plná anglicky spievaného rocku. Veľa miestnych kapiel kopíruje túto muziku a neprináša nič nové. Do toho sa miešajú odporné nemecké šlágre pre masy k pivu alebo do večernej televízie. Všetko ostatné je vytláčané na okraj. Vadí to niekomu? Samozrejme a je to ideálne prostredie pre kultúrnu revoltu, pre experimenty. Niekoľko na sebe nezávislých nemeckých umelcov a skupín začína experimentovať a vzniká štýl, dnes označovaný ako krautrock [KAPUSTOVÝ ROCK, PRÍP. ROCK KAPUSTNÝCH HLÁV]. Veľmi posmešné označenie nemeckých experimentov, ktoré vzniklo v Anglicku. Nemci ho, pochopiteľne, neznášajú, Kraftwerk, samozrejme, tiež. Dodnes na to reagujú veľmi podráždene.

Can, Neu!, Amon Düül, Cluster, Tangerine Deam, Klaus Schulze …. a Kraftwerk, sú hlavnými nositeľmi tohto žánru. Vizuálne sú to väčšinou nemecké máničky z flower power generácie, hľadajúce novú hudbu a používajúce aj elektronické nástroje. Dobové, samozrejme.

V tej dobe rastie aj nemecká kinematografia. Prvotiny majú za sebou Wim Wenders, Rainer Werner Fassbinder aj Werner Herzog.

Ralf Hütter a Florian Schneider sú kamaráti a spolužiaci z Kunstakademie Remscheid, kúsok od Düsseldorfu. Obaja patria do umeleckých kruhov, sú z vyššej strednej vrstvy, Florian je synom známeho architekta, Ralf doktora, obaja majú za sebou niekoľko kapiel, počúvajú Stockhausena, musique concrète, navštevujú výstavy Josepha Beuysa, nadšene chodia na koncerty a sami experimentujú. Spočiatku pod menom Organisation, neskôr zakladajú Kraftwerk. Spolu s nimi sa v kapele prestrieda niekoľko ľudí, dokonca na chvíľu všetci odídu, vrátane Ralfa, ktorý potreboval dokončiť školu a celý Kraftwerk je iba Florian. Po čase sa Ralf vracia a začínajú to brať celé vážne.

Ich experimenty vyústia do prvých troch albumov, ktoré sú experimentálny krautrock. Živé bicie, syntetizátory a flauta. Albumy Kraftwerk 1, Kraftwerk 2 a Ralf und Florian navždy ostanú ako embryonálne štádium toho, čo dnes poznáme pod názvom Kraftwerk. Najznámejšia skladba z tohto obdobia je Ruckzuck. Už vtedy vedeli, že tadiaľto cesta nevedie a rozmýšľali, čo ďalej.

A potom prišiel veľký tresk.




DIAĽNICA

Pre mnohých ľudí má diaľnica svoju zvláštnu estetiku. Dlho a rytmicky sa opakujúce vzory stredových pásov či zvodidiel, pripomínajúce rytmus niekoľkohodinového setu na trance party. Meniace sa zvuky áut Dopplerovým efektom, komplikovane sa križujúce diaľničné ťahy, impresívne stavby. Vzdialené odpočívadlá s ľuďmi, idúcimi do neznámych smerov. Ten pocit „sme na ceste“.

V roku 1974 Kraftwerk vydáva album Autobahn [DIAĽNICA]. Titulná skladba albumu má 23 minút a je o jazde po diaľnici. „Ó aká blbosť, koho to zaujíma“, napadne snáď každého. Ó aký hlboký omyl. Autobahn vystrelí na popredné miesta nielen v nemeckých, ale aj v britských či amerických rebríčkoch a album aj singel sa predávali ako teplé rožky. Má to svoje dôvody a tie sú jedným z kľúčov pochopenia, čo vlastne Kraftwerk robí.

Hudobne je to veľká novinka. Doteraz nikto takýto štýl elektroniky nepočul. Žiadne éterické kozmické ódy, ale jednoduchá priamočiara a zrozumiteľná hudba, dlhý repetitívny rytmus, na ktorý sa človek ľahko „namotá“, hlasy recitujúce o jazde na diaľnici a ubiehajúcich bielych pruhoch. Po nemecky. Dlhá verzia Autobahn je zhudobnením atmosféry diaľnice. Na tie časy veľká avantgarda. A výborne sa to počúva za volantom.


Autobahn je zároveň elegantným výsmechom nemeckých šlágrov. V nich sa často spieva o láske a domove takým vykonštruovaným a chladným spôsobom, že so žiadnou láskou a domovom nemajú nič spoločné. Jasné vzorce a čisté klišé. Kraftwerk dali tiež jasné vzorce, ale so svojimi triviálnymi textami idú priamo proti šlágrovej kvázihĺbke. Text pre 23 minútovú Autobahn má 8 riadkov. Bolo to také očividné, že sa táto jednoduchosť a priamočiarosť stala až umeleckým postojom. Autobahn bolo brané ako karikatúra nemeckých šlágrov rovnako ako ich obleky, účesy a kravaty boli karikatúrou disciplinovaného a ambiciózneho Nemca.




Diaľnicu si nevybrali len tak. Kraftwerk sa snažia nájsť svoju vlastnú nemeckú identitu a odlíšiť sa od záplavy angloamerického rocku. Diaľnica je symbol, o ktorom všetci vedia odkiaľ pochádza a nemci si ju veľmi vážia.
Je aj dosť problematický, pretože diaľnice začal stavať Hitler a Kraftwerk to v dobovej tlači aj dostali pocítiť. Lenže diaľnica je výrazná záležitosť, má svoju industriálnu poéziu, ktorú dokázali spracovať a sadla im do kontextu. Okrem hudby ju výborne zachytili aj vizuálne. Na obale vinylu vo väčšine edícií nájdete maľbu ich dlhoročného kamaráta Emila Schulta s rovnako symbolickým VW Chrobákom a Mercedesom a k tomu cestný symbol diaľnice. Minimalistický, jednoduchý a zrozumiteľný. Treba viac? Ani nie.


Všetky kľúčové albumy Kraftwerku, od Autobahn až po Tour de France Soundtracks z roku 2003, sú takto vymyslené a vytvorené konceptuálne majstrovské kusy. Ústredná téma podrobne spracovaná do uceleného audiovizuálneho diela. Na albumoch vnímame primárne hudbu a tak v neskoršom období dokonca robili inštalácie v galériách. Bolo tak možné vnímať Kraftwerk „naopak“, najprv ako vizuál a až potom ako hudbu. Takto komplexnejší pohľad je veľmi dôležitý pre pochopenie, čo vlastne Kraftwerk robia.

Pre fetišistov na retro elektroniku snáď už stačí iba dodať, že veľkú úlohu na Autobahn zohral Minimoog a vlastnoručne vyrobené elektronické perkusie, ktoré postupne zdokonaľovali a v roku 1977 si ich dokonca nechali patentovať.


KLING KLANG

Už v roku 1970, štyri roky pred vydaním Autobahn, si Ralf Hütter a Florian Schneider zakladajú malé štúdio, kde majú kľud a môžu sa venovať svojim nápadom a experimentom. Zo začiatku sú to kazetové magnetofóny a pár klávesových nástrojov, no postupom času sa rozrastá. V období okolo Autobahn ho nazvali Kling Klang, postupom času sa z neho stala legenda. Funguje dodnes.

Skúšobňa pre kapely je triviálna vec, no Kraftwerk to vidia inak. V bežnej skúšobni sa vymýšľa hudba a hrá sa na nástroje. Kraftwerk berú ako nástroj samotné štúdio. Oni hrajú „na štúdio“, komplex jednotlivých pospájaných nástrojov, upravujú ho a neustále modernizujú.

V Kling Klang nevzniká iba hudba ale aj samotné nástroje. Okrem komponovania hudby zdokonaľujú existujúce elektronické nástroje alebo navrhujú úplne nové. Začala práve vlna DIY. Jednak to sú spomenuté elektronické perkusie, ale aj samotné syntetizátory, sequencery a efekty. Okrem známejších značiek ako Moog či Roland sú v ich štúdiu aj zriedkavejšie kúsky od ARP, Vox, Doepfer, Matten & Wiechers Synthanorma, Farfisa, Schulte Compact Phasing či Mutron.

Existuje aj neúplný zoznam nástrojov z Kling Klang, zoradený podľa časových období. Ak máte pre toto cit, pozor, strávite tam veľa času.


Po úspechu Autobahn Kraftwerk rozumne do Kling Klang zainvestovali, dokonca zamestnávali na plný úväzok inžiniera, ktorý im pomáhal s elektronickými hračkami a zároveň spolupracovali s výrobcami, ktorí im na mieru vyrábali nástroje alebo zdokonaľovali existujúce podľa ich návrhov.

Dlho nosili veľkú časť Kling Klang štúdia na koncertné turné. Inak to nešlo. Zostaviť ho na pódiu a rozobrať po koncerte bola vždy záležitosť na niekoľko hodín. V neskoršom období podľa odhadu z tohto videa ich koncertná výbava merala skoro 14 metrov. Ako sa vyvíjala technológia, počas rokov sa veľmi radikálne zmenšila. Mnohonásobne.

Kraftwerk majú pravidlo nezbavovať sa starých nástrojov. Všetky ostávajú u nich, pravdepodobne v Kling Klang. To znamená, že majú všetko, na čom kedy hrali a nahrávali. Pre synth- a audiofreakov nedosiahnuteľný raj. Len jediný raz sa stala výnimka, keď sa pred pár rokmi objavil na ebay originálny Vocoder, na ktorom robili Autobahn. Kúpil ho Daniel Miller, majiteľ vydavateľstva Mute a tak ostal v dobrých rukách.

Druhým patentom Kraftwerku je Robovox, systém alebo skôr metóda spracovania hlasu (spevu) v reálnom čase. Funkciou niečo podobné ako Vocoder. To sú tie ich robotické hlasy.


TVRDOHLAVOSŤ

Povzbudení úspechom albumu a celého konceptu Autobahn sa Kraftwerk pustili do ďalšieho albumu. Rok po Autobahn (1975) vydávajú Radio-Activity. Názov je slovnou hračkou, ktorá vysvetľuje obe témy, o ktoré na albume ide. Obe výsostne nemecké. Tou prvou je rádioaktivita, tou druhou aktivita rádií, rádiového vysielania.

Radio-Activity neobsahuje žiadne katastrofické vízie o rádioaktivite ani o tom, čo by mohlo spôsobiť priveľa rádiového vysielania. Je to krásne umelecké spracovanie oboch tém, nič viac, nič menej. Je to pomalá hudba plná nových hudobných aj textových nápadov. Dokonca v titulnej skladbe sa nerozpakovali použiť morzeovku.


Navzdory predpokladom Radio-Activity nedosiahol komerčný úspech ako predošlý albumu. Osvedčený koncept, veľa práce, kvalitná zostava, nové nástroje a ono to tak dobre nefungovalo. Album síce dosiahol rebríčkové umiestnenia, stal sa hitom najmä vo Francúzsku, ale zďaleka nedosiahol na minulé méty.
S odstupom času sa niet veľmi čo čudovať, okrem titulnej skladby je zvyšok albumu pre bežného poslucháča veľmi ťažko stráviteľný.

No aj tak ostáva medzi skalnými fanúšikmi veľmi obľúbený a slúžil ako bohaté žriedlo na samplovanie zvukov. V neskorších dobách z neho kúsky samplovali rôzne známe mená ako The Chemical Brothers, Scooter, Scissor Sisters alebo New Order.

Kraftwerk sa nedali odradiť slabšími predajmi a tvrdohlavo išli za svojim konceptom. Vrátili sa k motívu pohybu a zvolili ďalšiu ikonu súčasnej doby – vlaky. Zároveň sa odklonili od konceptu nemeckej identity a posunuli ho na Európu. Vznikol album Trans–Europe Express (1977).

Trans-Europe Express (TEE) bol projekt luxusných európskych železničných spojení, sieť siahajúca od juhu Francúzska až do Švédska určený pre solventnejšiu skupinu zákazníkov. Skončil v 90-tych rokoch.

Fascinoval ich rytmický zvuk vlakov a tak ich chodili počúvať na železničné mosty. Skúmali z čoho presne ten zvuk vzniká, snažili sa dať mu štruktúru a zopakovať ho v štúdiu. Aj sa im to podarilo. Určite ich zaujali aj obrie lokomotívy, ktoré ťahali TEE, veď si to pozrite. Popri ich 1100 koňových Maybach motoroch pôsobili osobné autá na nemeckých autobahnoch ako holiace strojčeky.

Kým na Radio-Activity použili nemčinu a angličtinu, na Trans–Europe Express pridali aj francúzštinu, čím pridali ďalší prvok k európskemu feelingu. Multilinguálnosť albumov ako aj rôzne jazykové verzie celých albumov sú typickým znakom Kraftwerku.




Obal albumu [OBRÁZOK VYŠŠIE, FOTKA VPRAVO] bol úder päsťou do tváre tvorcov rockových albumov. Žiadni upotení gitaroví virtuózi, ale vtipne vymyslená a ručne kolorovaná koláž starších fotografií, pôsobiaca ako keby bola vytvorená pred desiatkami rokov. Zase si robili srandu sami zo seba, fotka dokonale kontrastovala s obsahom albumu. Navyše tam naschvál nesedia pomery, hlava Floriana Schneidera je omnoho väčšia ako zvyšku členov.

Očakávaný komerčný úspech ale zas neprišiel. Karl Bartos, ktorý prišiel do kapely po Autobahn, ho v jednom interview dokonca nazval „commercial flop“. O dôvodoch sa na internete špekuluje veľa. Jeden z hlavných bol, že nastupovala nová tanečná éra, oni boli príliš zahľadení do seba a premeškali kontext. V tom roku urobil totiž Giorgio Moroder s Donnou Summer tanečný elektronický hit I feel love, ktorým redefinoval disco a „vytrel všetkým kocúra“. Súvislosť s Kraftwerkom? Elektronický zvuk a repetitívny rytmus. K tomu treba spomenúť ďaľšie vychádzajúce elektronické hviezdy ako Jean-Michel Jarre alebo Vangelis, ktorí si tiež urvali kus pozornosti poslucháčov.


O 10 rokov neskôr americký DJ Afrika Bambaataa použil motívy z Trans-Europe Express na svojom tracku Planet Rock, ktorý bol jeden z kľúčových pri vzniku electro-boogie, hip-hopu a rapu. Kraftwerk sa s ním súdili a vyhrali.

Snáď bez strachu z ukameňovania možno povedať, že zatiaľ čo Autobahn bol úspešný preto, lebo spôsobil šok z nového zvuku a nového prístupu k hudbe, Radio-Activity a Trans-Europe Express, napriek tomu, že sú super, „iba“ zdokonalili pôvodný koncept a nepriniesli nič radikálne inovátorské. Nenasýtili hlad po šokujúcich novinkách, to sa podarilo iným. To nebola dobrá situácia a bolo treba niečo vymyslieť.




INTERMEZZO: DAVID BOWIE, BRIAN ENO, MADONNA a IGGY POP

V tomto období to okolo elektronickej hudby bublalo, prichádzali samé nové veci. Brian Eno (spolupráce s David Bowie, Depeche Mode, U2, Ultravox, Nico, Genesis, Coldplay…) a David Bowie, dvaja veľkí hýbatelia hudobnou scénou si to veľmi dobre uvedomovali. Obaja boli na „bode obratu“, hľadali niečo nové a obaja počúvali krautrock a samozrejme Kraftwerk. Dokonca to dospelo až tak ďaleko, že sa presťahovali, Brian Eno do Švajčiarska a David Bowie do Berlína (1976–79). Býval v spoločnom byte s Iggym Popom. David Bowie sa po nociach autom vozil po Berlíne a počúval veľa Kraftwerku.



Ozvali sa Kraftwerku a niekoľkokrát sa všetci stretli. Museli to byť zaujímavé rozhovory. Navzájom si navštívili koncerty a Bowie navrhol Kraftwerku spoločné vystúpenia, kde by nemecká štvorica vystupovala ako prvá a Bowie ako druhý. Nemci odmietli a asi to bolo aj dobre, pretože hudobne boli na úplne inom fronte. To skrátka spolu nesedelo. Rozporuplný je návrh Ena a Bowieho o spoločnom albume s Kraftwerk, ktorý sa nikdy neuskutočnil. Ralf Hütter aj David Bowie toto niekoľkokrát popreli a napriek tomu sa to obajvuje v médiách dodnes. Ale David Bowie v tom čase Kraftwerku aj tak veľmi pomohol, pretože bol ich veľký fanúšik, všade rozprával aká je to neskutočná skupina a jeho slovo malo váhu.

Bowie s Enom nahrali v roku 1977 album Low, na ktorom po prvýkrát vo väčšom použili elektronické inšpirácie z Nemecka. Opatrne, hlavne v druhej polovici albumu, ale sú tam. Trochu Kraftwerku a dosť veľa kozmickejšieho Tangerine Dream (Berlín).

A ako do toho pasuje Madonna? Bowie v istom období pred svojimi koncertami púšťal známy surrealistický film Luisa Buñuela Andalúzsky pes. Tento nemý film podfarboval hudbou – Kraftwerkom, hlavne Radio-Activity. Na jeden z koncertov, v Detroite 1.3.1976 sa prišla pozrieť vtedy 17-ročná Louise Ciccone, ktorá neskôr dobyla svet ako Madonna. Je o nej známe, že ju ten moment veľmi inšpiroval. Marketing? Možno :)
 

ROBOTI


Nemecké kvarteto je už známe a vplyvné a musí sa pohnúť ďalej. Vydávajú album Man Machine.

Vybrali si novú tému – symbióza človeka a stroja. Myšlienkovo a najmä vizuálne boli veľmi ovplyvnení ruským konštruktivizmom. Tento bol filozoficky založený na viere, že naša budúcnosť bude vytvorená vedcami a konštruktérmi a ich vedomosti nás dovedú do vysnívanej Utopie. Štýl obalu albumu a vôbec celého ich zjavu z tohto obdobia je odvodený od dvoch ruských umelcov – Ela Lisického a Alexandra Rodčenka. Farebná kombinácia čierna a červená bola a je veľmi rozporuplná, pretože ju používali fašisti aj komunisti. Ale s týmto si Kraftwerk hlavu nelámali.

Inšpirovali sa aj filmom Metropolis, Karlom Čapkom a postupným vývojom robotiky. Nechali si vyrobiť figuríny robotov presne podľa nich samotných a veľká časť ich vizuálov boli namiesto živých členov kapely nafotení roboti. Najprv to boli figuríny, neskôr hýbajúci sa a rozprávajúci roboti. Je to vďačný objekt, na jednej strane z nich ide strach, z ich strnulej pózy a z toho, že vyzerajú ako ľudia, ale nie sú. Na druhej strane sú fascinujúce, dýchajú budúcnosťou, symbolizujú hi-tech. Tento robotický imidž si poctivo pestovali a do veľkej miery im ostal dodnes.

Konštruktivisticky poňatý vizuál urobili Kraftwerk s albumom Man Machine (Die Mensch Maschine) už v roku 1978, celé desaťročia pred napr. Laibachom alebo Franz Ferdinand (You Could Have It So Much Better).

Všimol si ich už v tej dobe prominentný fotograf Anton Corbijn a urobil im sériu krásnych fotiek.




Marketing okolo ich robotov – bábok bol tak účinný, že sa začali šíriť rôzne fámy. Najmä tá, že na koncertoch už nehrávajú sami, ale na pódium postavia robotov namiesto seba. Oni sami túto vec už roky popierajú, proste tak nehrávali. Ale ako odpoveď na tieto fámy okolo roku 2005 poslali svojich robotov na multimediálne eventy v Bonne, Kolíne nad Rýnom a v Paríži. V Musée de la Musique ostali šesť mesiacov ako súčasť expozície, zatiaľ čo Kraftwerk boli na turné v Japonsku. Chýbali si navzájom, tak toto už radšej neurobili.


Autorská dvojica Hütter / Schneider urobila ešte jeden veľmi dôležitý krok. Kým doteraz bola tvorba zvukov a hudby výlučnou doménou ich dvoch a druhá dvojica boli v podstate námezdní muzikanti, po prvýkrát púšťa k procesu komponovania hudby ďalšieho člena kapely – trénovaného perkusionistu s klasickým vzdelaním Karla Bartosa. Ukázalo sa to ako veľmi dobrý krok, priniesol úplne zjavne čerstvý vietor.

Albumom Man Machine ukázali Kraftwerk svetu svoju novú tvár. Ľahšiu, prístupnejšiu, popovejšiu. Sú na nej dve skladby, ktoré sa stali veľkými hitmi – The Robots a The Model. V popularite, rebríčkoch a predajoch mal album pomerne slabý nábeh, ale po jednej náhode a opätovnom promo v roku 1982 vystrelil v rebríčkoch veľmi vysoko a Kraftwerk boli definitívne naspäť na scéne.




Značne zmodernizovali Kling Klang Studio, čo vyústilo do toho, že album nahrali za 6 týždňov.

Kraftwerk v období Man Machine neuveriteľne ovplyvnil britskú vlnu elektronickej hudby. Začal ho hrávať DJ Rusty Egan, rezident londýnskeho klubu Blitz, kde sa schádzali mladé partičky, z ktorých neskôr vzišla celá nová generácia elektronických hudobníkov. Táto generácia je aj označovaná ako Blitz Kids, kam patrili Boy George, Spandau Ballet, Dead or Alive alebo Visage. A za nimi nasledovali Human League, Durutti Column, Soft Cell a Gary Numan. Najmä u posledného mena je to veľmi vidieť. Kraftwerk samotní túto vlnu nejako extra radi nemali.

Skladba The Robots bola dokonca použitá ako zvučka detskej relácie Detektív Karol v Československej televízii.

Napriek tomu, že Man Machine bol tak vplyvný a úspešný album, našlo sa aj veľa kritiky. Jednak kvoli oblečeniu, ktoré evokovalo paramilitantné sklony, čo nebola pravda. A potom im skalní fanúšikovia vyčítali, že začali robiť komerčný pop a že opustili striktne konceptuálnu cestu predošlých albumov. Nič to ale nezmenilo na fakte, že Man Machine je pokrok práve v ich typickom koncepte a to jeden z najviditeľnej­ších.



KALKULAČKY A POČÍTAČE


Začiatkom 80-tych rokov prichádzali prvé počítače použiteľné v domácnosti. Boli to 8-bitové vychytávky ako Apple III, Atari ST, Sinclair ZX81 / Spectrum, Commodore 64 a prvé pécéčka od IBM. Ich popularita bola veľká. Kvôli cene to ešte nebola masová záležitosť, no trend bol jasný.

Kraftwerk sledovali čo sa deje a svojmu novému albumu Computerwelt (Computer World) dali novú tému – počítače. Trafili opäť dokonale. A nielen to, Computerwelt predpovedá budúcnosť a to veľmi trefne. Z dnešného pohľadu počúvať texty z tohto albumu je trochu ako čítať Asimova.


Dáta o konkrétnych ľuďoch sú dnes horúcim artiklom. V modernej verzii si doplňte úniky dát tečúcich bezpečnostnými dierami, NSA, nemecký Chaos Computer Club a whistleblowerské aféry okolo WikiLeaks alebo Snowdena. A ste v súčasnosti. Ale to nebolo všetko.

Text Computer Love hovorí o osamelom človeku, ktorý hľadá rande a tak „kliká“ na dátovú (teletextovú) zoznamku. V čase vydania Computerwelt ešte Internet v dnešnom ponímaní neexistoval. Webové stránky, v tomto kontexte webové zoznamky, prišli až o dobrých 15 rokov neskôr. Skladba Pocket Calculator hovorí o muzikantovi, ktorý robí hudbu na kalkulačke. Naživo ju hrali ťukaním na kalkulačky, ktoré spúšťali zvuky na pripojených syntetizátoroch. Dokonca nechali ľudí v prvých radoch, nech to robia za nich. Dnes nájdete v digitálnych obchodoch stovky mobilných appiek na tvorbu hudby na tabletoch a telefónoch. Môže to robiť každý. Mimochodom v tejto skladbe použili reálne zvuky z kalkulačky Casio a raného elektronického slovníka Texas Instruments. Ďalší text Heimcomputer (Home Computer) hovorí tiež úplne jasnou rečou.


Napriek tomu vôbec nemá význam vytvárať okolo Kraftwerku aureolu prorokov. To tak vôbec nebolo, išlo skôr o veľmi triezve úvahy. Oni práve po všeobjímajúcich konštruktivis­tických filozofiach z Man Machine zostúpili do reality a pravda je prostejšia ako by sa mohlo zdať. Ralf Hütter to zhodnotil veľmi triezvo:



Computer World vznikal vo veľmi nervóznom období strachu pred Rote Armee Fraktion, ktorá v tom čase urobila niekoľko atentátov. A tak sa v Kling Klang niekoľkokrát objavilo protiteroristické komando, pretože Kraftwerk často vymýšľali hudbu v noci a nad ránom chodili domov, čo neušlo pozornosti okolia. Prehliadky ich bytov boli súčasťou celej nervozity.

Veľkého upgradu sa dočkalo aj ich štúdio. Nešlo ani tak o počítače, skôr o prenosnosť. Kraftwerk v tom čase robili dlhé a vyčerpácajúce koncertné šnúry a už ich prestávalo baviť tráviť hodiny pred a po koncerte rozkladaním, prepájaním káblov. Mali samozrejme na to stage inžinierov, ale bolo to náročné na organizáciu, logistiku, čas aj peniaze.


CYKLISTIKA


V tomto období sa najmä Ralf Hütter totálne zbláznil do cyklistiky. Často sa pridával Florian Schneider a na chvíľu aj zvyšok kapely, ale cyklománia bola výrazná najmä u Hüttera. Dlho predtým ako to začalo byť cool. Začalo to pozvoľna a prerástlo do každodennej činnosti. To by bolo viacmenej v poriadku, ale Hütter začal robiť 200-kilometrové výlety, počas ktorých prešiel niekoľko priesmykov v Dolomitoch a neskoršie výlety do východnej časti Belgicka boli viacmenej normálne. Pričom napr. Düsseldorf – Liège je 130km a treba sa aj vrátiť. Bol tiež schopný šoférovať autom 1000 kilometrov na otočku do Paríža pre nové cyklistické brzdy, lebo bližšie neboli.

Traduje sa tiež vážna nehoda, keď sa vo veľkej rýchlosti vysypal z bicykla, ostal na niekoľko dní v kóme a prebral sa z nej zo slovami „Kde je moj bike?“. Táto historka bola niekoľkokrát v rozhovoroch popretá, žiadna kóma sa nekonala. Nehoda áno a vážna. Vraj nemal helmu.

Samozrejme, neboli by to Kraftwerk, keby túto mániu nezačali preklápať do svojho konceptuálneho zmýšľania. Ono nakoniec po diaľnici a vlakoch, to aj celkom sedelo. Bicykel, prevody, ozubené kolesá a zvuky okolo toho sú fascinujúcim svetom vnemov. Naši milí cyklisti k tomu pridali čierne „kozmické“ obleky a jazdili v skupine. Musel to byť zvláštny pohľad, keď Vás zrazu vysokou rýchlosťou predbehne divná skupina „čiernoodencov“ na hi-tech cestných bicykloch. Toto je jeden z bývalých Hütterových bicyklov.


Hütter svoju cyklistiku komentoval svojim typickým spôsobom, že je to jeden z najlepších príkladov symbiózy človeka a stroja. Neskôr k tomu pridal enviromentálny rozmer a u neho je to uveriteľný argument, pretože Düsseldorf je hlavným mestom veľmi industriálnej spolkovej krajiny Severné Porýnie-Vestfálsko, kde bolo smogu naozaj veľa.

No malo to aj oveľa prozaickejšie dôvody. Pribúdal im vek, už to neboli mladíci a prestávali fyzicky stačiť na dlhé koncertné šnúry. Bicykel je výborný prostriedok na odbúranie stresu, okysličenie organizmu a udržanie kondičky, proste šport.

Pomaly rozmýšľali nad ďalším albumom a dvojica Hütter / Schneider sa snažili presvedčiť zvyšok skupiny urobiť celý album o bicykloch. Ale zjavne už Flürovi a Bartosovi liezli bicykle hore krkom (Flür ich nenávidel, Bartos chodil skôr behať) a boli zásadne proti. Preto ostal z tohto obdobia singel a EP s názvom Tour de France. Je to jeden z ďalších veľmi silných a pamätných songov od Kraftwerku, ktorý mal ešte neskôr pokračovanie.

V lete 2009 sa počas koncertu na cyklistickom štadióne Manchester Velodrome dokonca počas skladby Tour de France odrazu rozsvietila cyklistická trať a vyšiel na ňu britský olympijský tím, čo spôsobilo veľké nadšenie publika. Túto udalosť nájdete nižšie vo videu.




Kraftwerk výrazne ovplyvnil černošskú hudbu. Až tak, že v období okolo singlu Tour de France sa dokonca začalo hovoriť o tom, že zatiaľ, čo bieli hudobníci brali prvky černošskej hudby, naopak to vôbec nefungovalo. Kraftwerk boli jedni z prvých, ktorí splatili tento dlh a naopak černošskí hudobníci si brali inšpiráciu od nich. Znie to veľmi divne, ale vo videu nižšie nájdete krásnu ukážku. Fantastické černošské electric boogie na nemeckú pesničku o bicykloch. Neuveriteľné. Je to ukážka z filmu Breakin.





Sex Object

Yes! No!
I don't want to be your sex object
Show some feeling and respect
I don't want to be your sex object
I've had enough and that's a fact
Yes! No!          The Telephone Call

I give you my affection and I give you my time
Trying to get a connection on the telephone line
You're so close but far away
I call you up all night and day
I call you up from time to time
To hear your voice on the telephone line




ELEKTRICKÁ KÁVA

Po singli Tour de France sa Kraftwerk opäť na tri roky odmlčal. Okrem bicyklovania a Hütterovej rekonvalescencie po nehode urobili jednu dôležitú vec: nakúpili počítače a zdigitalizovali všetky nahrávky, zvukové banky a celý archív uložený v Kling Klang. Zdigitalizovať 13-ročnú prácu a stovky nahrávok vyžaduje samo o sebe heroický výkon a veľa času, no bolo treba vymyslieť aj systém ako to ukladať a zálohovať. Kraftwerk ako známi detailisti to pravdepodobne vyšperkovali do úplných podrobností.

Ak mali vymýšlať nové skladby už na novej technológii, museli sa ju naučiť používať a zvyknúť si na ňu. Nové veci často vznikali počas dlhých improvizácií v štúdiu a tak museli nový systém poznať naozaj dokonale. To je ako naučiť sa úplne nový softvér a tie zvukové v tej dobe zrovna užívateľskou príťažlivosťou nevynikali.

Nový album mal problémy s názvom. Najprv museli zavrhnúť názov Technicolor kvôli ochrannej známke, neskôr marketingovým chaosom zanikol aj názov Techno Pop. Nakoniec album dostal názov Electric Café, inšpirovaný nemým filmom z 20-tych rokov Cafe Elektric s Marlene Dietrich v hlavnej úlohe.

Po prvý raz od Autobahn nemali ústrednú tému. V minulosti existoval nápad spracovať prostredie kaviarní ako tému, dokonca Ralf a Florian hľadali staré mixéry a kávovary po blších trhoch, no nakoniec z toho zišlo. Na Electric Café nájdeme zvukovo a ideovo spracovaných viacero tém, najmä techno pop a telefóny. Tiež nové zvuky, dokonca sample gitár, basgitár a orchestra, ktoré predtým u Kraftwerku nehrozili.

V tomto období ich vyhľadal dokonca Michael Jackson. S trpkosťou spomína bývalý člen Karl Bartos na stretnutie s Ralfa Hüttera s Michaelom Jacksonom kvôli jeho žiadosti použiť nahrávku z Man Machine a tiež návrhu na spoluprácu.


Vtipná historka sa spomína v súvislosti s dizajnom obalu vinylovej platne. Jeho autorom je americká designérka Rebecca Allen. Motívom mali byť štyri robotické hlavy a aby to bolo verné, potrebovala tie hlavy. A tak putovali z Düsseldorfu do New Yorku štyri umelohmotné ľudské hlavy. Poštou. Vysvetlovať bizarnú zásielku colníkom, ktorí ju otvorili trvalo nejaký čas. Ono, colníci sú všade rovnakí.




Electric Café bol posledný „full-flavoured“ album Kraftwerku, ktorý priniesol kompletne novú hudbu a zároveň prvý, ktorý sa dal v čase vydania kúpiť na CD. Napriek všetkej snahe (kompletne ho prerobili 2×) a trpezlivému čakaniu na správny čas vydania, boli reakcie rozporuplné. Na jednej strane to bolo potvrdenie, že minimalistický prístup Kraftwerku sa stal ich signatúrou. No na druhej strane opäť prišli reakcie, že Kraftwerk už svoj vrchol dosiahli a už nemajú svetu, čo povedať. Zďaleka to nebol kasový trhák.

Udiala sa ešte jedna veľmi vážna vec. V období po vydaní Electric Café odchádzajú z kapely Wolfgang Flür a za ním Karl Bartos. Rozpadá sa tak najplodnejšia zostava Kraftwerku, ktorá vydržala viac ako 15 rokov. Dôvody sa dajú nájsť rôzne a veľa sa o nich špekuluje. Okrem hromadenia sa divných rozhodnutí asi najvalidnejšie argumenty boli stále menej vydaných albumov a stále viac cyklistiky namiesto hudby. Hlavne Karla Bartosa to veľmi štvalo a tak sa rozhodol pre sólovú dráhu.

Kraftwerk ale zďaleka nebol v koncoch.




PAUZA?

Ralf a Florian ostávajú a najímajú nových členov. Po krátkodobých zmenách prichádzajú Henning Schmitz a Fritz Hilpert. Obaja nie sú žiadni nováčikovia, Schmitz fungoval v Kling Klang Studio ako zvukový inžinier od konca 70-tych rokov a Fritz Hilpert cca od Electric Café.

Po digitalizácii štúdia vychádza v roku 1991 The Mix. Sú to ich vlastné remixy existujúcich skladieb do viac súčasnej podoby. Zároveň nechávajú vyrobiť ďalšiu generáciu svojich robotov, tentoraz už pohyblivých, ktorých naďalej používajú pri fotografických termínoch. The Mix bol v okolí kapely prijatý rozpačito.


Lenže Ralf a Florian to brali celé trochu inak. Celý album videli ako živý album, síce to nebola koncertná nahrávka, ale boli to live verzie. Takýto pseudolive spôsob vidíme u Kraftwerku po prvýkrát. Druhá vec je, že úplne mladá generácia nebude mať o staré albumy Kraftwerku záujem, už boli zastaralé. Síce ikony elektronickej hudby, no v podstate muzeálne kusy. Takýto „facelift“ z nich oprášil patinu, čo bolo v tomto prípade len dobre, čerstvá podoba mala význam a aj sa to odrazilo na veľmi slušných predajoch.

Potom nastalo takmer na 10 rokov tiché obdobie, keď iba koncertovali, príp. komponovali, ale nevydávali žiadnu hudbu. Toto ticho bolo prerušené zákazkou od organizátorov výstavy Expo 2000 v Hannoveri. Kraftwerk im spravili upútavku Expo 2000. Idea bola urobiť celú hudobnú „signatúru“, pre telefóny, počítače, celú elektronickú komunikáciu. Za toto zinkasovali 400.000 mariek (asi 200.000 EUR), čo veľmi naštvalo nemeckú verejnosť. Lenže išlo najmä o hodnotu značky Kraftwerk a za tú sa dala pýtať ešte vyššia suma .

Expo 2000 vyšiel aj ako singel. Samotná skladba je dosť nuda, ale ich vlastné remixy sú veľmi dobré a oficiálne remixy iných hudobníkov ešte lepšie. Remixovali ich napr. Orbital.



RELOAD

V roku 2003 prichádzajú so starým nápadom v novom šate. Cyklistická vášeň ich neopustila a tak oprašujú starý nápad urobiť konceptuálny album okolo bicyklov. Ten vychádza pod názvom Tour de France Soundtracks a jeho dôvodom je výročie 100 rokov Tour de France. Vydanie bolo načasované presne po poslednej etape tohto ročníka.

Tour de France Soundtracks je prvý album, ktorý dosiahol číslo jedna v domácich nemeckých rebríčkoch. Po vydaní Kraftwerk absolvovali niekoľko veľmi úspešných koncertov v Japonsku a Austrálii. Povzbudení ohlasmi a úspechom zorganizovali svetové turné, ktoré počítalo 105 koncertov. Boli vypredané viacmenej okamžite.

Na tomto albume sa okrem radikálne predĺženého a remixovaného singla Tour de France po dlhej dobe objavili aj nové skladby, ktoré evidentne spĺňali očakávania fanúšikov. Chrono, Vitamin, Aéro Dynamik, Elektro Kardiogramm, všetko súvisí s cyklistikou a samozrejme použili veľa nasamplovaných zvukov z tejto oblasti.

Kraftwerk sa „reloadoval“.



O rok na to vydávajú prvý regulérny živý album Minimum-Maximum. Obsahuje dve cédečka a v duchu starého Kraftwerku, vydávaju nemeckú aj anglickú verziu. Za tento album získali nomináciu na Grammy Awards 2005 v kategórii Best Electronic Dance Album. Čo je na živý album trochu divné, ale budiž.

Autor tohto článku, ktorý sleduje Kraftwerk dlhé roky, musí priznať, že mal rozpačitý pocit aj z The Mix aj z Tour de France Soundtracks. Napriek všetkej snahe adaptovať sa na ich modernejší sound to bol proste iný Kraftwerk. Ale živé verzie Minimum-Maximum majú šťavu a prezrádzajú, o čo im vo „faceliftoch“ na The Mix išlo. Dostali ma :)

Nasledovali ďalšie dve turné. V 2006 letné turné Škandinávii, Belgicku, Nemecku a Čechách a v 2008 dlhšie turné v USA, Poľsku a Írsku. Obe boli veľmi úspešné, stotisíce divákov, veľa živého hrania.

A potom prichádza veľká rana.

Florian Schneider, polovica kľúčového dua Hütter / Schneider (mimochodom v preklade „chatár“ a „krajčír“) oficiálne odchádza z kapely. Toto bola veľmi vážna vec a muselo to byť veľmi ťažké, keď oni dvaja spolu vybudovali jednu z najvplyvnejších skupín sveta a hudobne strávili v štúdiu a na koncertných pódiách takmer 40 rokov. Okrem toho Schneider ako „zvukový fetišista“ brúsil zvuk celej kapely do posledných detailov. Ralf Hütter sa štyri roky pred touto udalosťou pre časopis Mojo vyjadril, že je nemysliteľné aby sa rozišli. Ale stalo sa. Sú to tiež iba ľudia.

Príčiny Schneiderovho odchodu sú snáď jednou z najzahmlenejších vecí okolo Kraftwerku. Snažia sa to zľahčovať jeho nechuťou k rannému vstávaniu a podobnými vecami. Skutočnosť bude asi taká, že toho už mal naozaj dosť.



V roku 2009 vychádza The Catalogue / Der Katalog. Je to box set s ôsmimi diskami alebo vinylmi. Je to 8 albumov, od Autobahn až po Tour de France Soundtracks, t.j. od 1974 do 2003. Sú to zvukovo remastrované pôvodné verzie zabalené v jednom balíku. Je to elegantná retrospektívna edícia mapujúca kľúčové momenty tvorby skupiny.

The Catalogue nie je zrovna lacný a puristi mu vytýkajú niekoľko drobných zmien oproti pôvodným verziám. Toľko ku kritike. Na druhej strane má výborný zvuk, je určený pre všetkých, ktorí Kraftwerk sledujú a majú radi. Plus perfekcionistického ducha po Florianovi Schneiderovi preberá Ralf Hütter, vyšperkoval veci do posledného detailu.

Vydanie The Catalogue vzbudilo aj trochu obavy, že Kraftwerk sa týmto lúčia s verejnosťou a končia. Našťastie toto sa nepotvrdilo.

Je v tom aj zámer. Kraftwerk posledné roky hráva dva typy koncertov. Ten prvý je taký ako uvidíte na Pohode a ten druhý, s názvom The Catalogue je štvordňový maratón, na ktorom hrajú všetkých osem albumov, každý deň dva. V chronologickom poradí. Jeden takýto maratón zahrajú aj v v máji vo Viedni.

3D KONCERTY

Oba typy koncertov prinesú 3D projekciu ako ďalšiu z vychytávok Kraftwerku. Všetci diváci dostanú 3D okuliare a projekcia prebieha na veľkoplošných obrazovkách. Toto len umocňuje zážitok z vystúpení skupiny a určite to tak bude aj na Pohode.

Na 3D projekciu používajú švédsku technológiu Dataton, ktorá okrem 3D projekcie skupine umožňuje interakciu s videom. Jednak ide do rytmu, ktorý dostáva zo syntetizátorov Kraftwerku a jednak je možné live so všetkými objektami hýbať a otáčať ich. Deje sa to priamo na pódiu a má to na starosti Falk Grieffenhagen, ktorý z pohľadu diváka stojí na pódiu úplne vpravo. On nehrá hudbu, je to live VJ ako člen skupiny.

ENDLESS ENDLESS

Čo bude s Kraftwerkom ďalej, to vedia iba oni sami. Ralf Hütter po odchode Floriana Schneidera zatiaľ vydal The Catalogue. Navyše to je už pán v rokoch, ale zjavne chytil druhý dych a rozhodne má ešte čo povedať. Určite niečo doma kutí, je to konieckoncov stále robotník hudby. Už niekoľko rokov sa šepká o novom albume, ale nič nie je oficiálne potvrdené. Z histórie Kraftwerku vieme, že to môže trvať kľudne aj niekoľko rokov.

Dúfam, že si koncert na Pohode alebo vo Viedni náležite užijete.

Alex K.

Zdroje:

Kraftwerk and the Electronic Revolution (dokument)
Krautrock – The Rebirth of Germany (BBC dokument)
Synth Britania (BBC dokument)
Kraftwerk Pop Art (Arte, dokument)
Pascal Busy: Kraftwerk: Man, Machine and Music
kraftwerk.com
Endless Kraftwerk tumblr
kraftwerk.kx.cz
technopop-archive.com
kraftwerkfaq.hu
Sound on Sound
Zeit, Bild, mnoho ďalších + dlhoročný fanúšikovský „follow“.

Credits: ďakujem Frasovi a Freezymu za pomoc pri html veciach a Erikovi „Lososovi“ za dôležité pripomienky.