Spojenie starého umenia so Zelinkovými prácami prinieslo vzájomne obohacujúci dialóg, ale i konflikt a napätie. Potenciál netradičného spojenia starého a nového bol zjavný viacerými parametrami Zelinkových sôch voľne evokujúcich pompejskú drámu sopečným popolom mumifikovaných tiel ľudí i zvierat rímskej doby. Príbuznými parametrami so starým umením v jeho tvorbe sú archaický a archetypálny jazyk, ľudské telo, interpretácie kresťanskej ikonografie, symbolika zvierat, tvarová deformácia. Prítomnosť nadreálnosti a neskutočnosti v jeho dielach má pritom podstatu v životnom rozmere, realite a v súčasnom svete.

Zelinkove sochy vychádzajú z tradičného figurálneho sochárstva, zobrazujú ľudí a zvieratá na hranici medzi živým a mŕtvym. Sám autor sa viac prikláňa k tomu, že sú predsa len viac o živote ako smrti. A to návratom k prapodstate významu sochárskeho umenia, ktorou je fixovanie podoby človeka a zvierat na večnosť. Z

Zelinka sa sústreďuje na telo, telesnosť a jej dočasnosť cez akceptovanie vlastností a špecifických kvalít materiálov. Necháva zaznieť to, čo iní pri procese tvorby skrývajú a retušujú. Zaujíma ho hľadanie podstaty, hĺbky života, akokoľvek tento jeho záujem vyznieva pateticky, je komunikovaný priamo, úprimne a bez zaťaženia špekuláciami. Sochami Zelinka vyjadruje prírodné a ľudské zákony, ich vzájomné vzťahy a narušené väzby zo strany človeka. Obnovuje etický rozmer mumifikáciou nájdených uhynutých zvierat, prekračuje hranice života a smrti.

Zelinka tvorí precízne, sústredene s tým, že experiment a proces, teda akcia je na prvom mieste a výsledok na druhom. I rozmerovo malá socha v sebe skrýva monumentálnosť, pritom rozmery jeho diel sú dôležité, pretože odkazujú na životný, ľudský rozmer. Vychádzajú z reálnych mier zobrazených technikou odtláčania tela (ľudského i zvieracieho) do hliny a následným nanášaním betónu, alebo liatím sadry priamo z foriem zvieracích koží. Zakomponuje náhodu i čaro nechceného, ktoré zafixuje ako originálnu stopu sochárskeho procesu.

Večer so sochárom / Utorok 6. 12.2016, 18.00 hod / ​Vstupné: 4 €, 2 €
Intervencia expresívnych sôch Jána Zelinku v nestálej expozícii SNG nastoľuje niekoľko otázok nielen v oblasti prezentácie súčasného umenia. Nevšedný dialóg starého a nového ponúka možnosť debaty o funkciách sochárstva, o jeho tradičných i nekonvenčných obsahoch, ale tiež o realizme, naturalizme a o expresionizme ako kľúčových formálnych kategóriách umenia „naprieč storočiami“. Diskusiu so sochárom Jánom Zelinkom na výstave povedú kurátori Vladimíra Büngerová a Dušan Buran.
Esterházyho palác – 1. poschodie, Námestie Ľ. Štúra 4, Bratislava

Sochár Ján Zelinka (*1978) patrí k mladšej generácii sochárov, absolvujúcich klasické sochárske štúdium, ktoré začal vzdelávaním kameňosochárstva na strednej umeleckej škole a neskôr rozvinul v ateliéri slobodnej kreativity Juraja Bartusza na Technickej univerzite v Košiciach. V súčasnosti pokračuje v doktorandskom štúdiu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Bez zveličenia ho môžeme priradiť k originálnym autorom obdarených talentom a sochárskou invenciou. Svoju individuálnu tvorivú cestu rozvíja s vnútorným programom a vlastnou logikou, voľne experimentuje s materiálmi a technikami. Cez tradičnú figurálnu sochu prináša aktuálne témy. V minulom roku získal cenu Oskára Čepana. Inštaláciou výberu jeho diel v nestálej expozícii gotického a barokového umenia nestex nadväzujeme na tradíciu predstavovania laureátov tohto ocenenia v Slovenskej národnej galérii v Bratislave.