Kurátorka: Jana Babušiaková

Študent 5. ročníka na bratislavskej VŠVU Richard Marco Kašický vstupuje svojou samostatnou maliarskou výstavou do podkrovia Mirbachovho paláca s existenciálnou témou smrti. Konečnosť, ktorá sa objavuje v jeho dielach nie je výrazom smútku či morbidity, ale dáva si za cieľ hovoriť viac o ťažiskových obrysoch života samotného.

Oproti aktuálnym, ale pominuteľným témam sa koncentruje na večné otázky existencie človeka. Vzťah života a smrti v jeho prácach úzko súvisí s modernou filozofiou, zaoberajúcou sa podstatou existencie človeka. Viac ako stav je pre neho bytie spojené s časom a trvaním. Smrť ako tušené a nevyhnutné ukončenie tohto trvania tak paradoxne môže byť zdrojom precítenia hĺbky života.

Názov výstavy Silentium je latinským výrazom pre ticho a odkazuje na posvätnú hodinu modlitieb. Pre súčasného človeka má predstavovať stav utíšenia a vymanenia sa z rýchlo plynúceho sveta. Výstava sa snaží divákovi umožniť prežiť takéto postátie v pokoji a prepojenie so sebou samým ako aj s vlastnou konečnosťou - bez neustálej snahy o výkon, ktorý sa v našej spoločnosti stal takmer modlou.

Vo svojom maliarskom programe Kašický narába s realistickými motívmi. Pri ich spracovaní sa pohybuje od expresívne gestického po fotorealisticky precízny rukopis. Jeho prácu možno obsahovo i formálne prepojiť s historickou, najmä barokovou maľbou. Dramatická svetelnosť jeho obrazov aj používaná technika farebných lakov a lazúr, ktorú niekedy kombinuje s grafitovou kresbou, je ňou do istej miery inšpirovaná. Budovanie významu obrazu u neho stojí na práci so symbolmi, a to v rovine predmetovej, ako aj v rovine symbolickej farebnosti jednotlivých plátien.

Jeden z kľúčových námetov pre neho predstavujú lebky - barokové symboly ľudskej pominuteľnosti. Premieta do nich pritom okruhy scén ľudskej drámy plnej protikladov - krehkosti, agresivity či múdrosti. Zvláštne zaujatie prejavil v sérii The Others pre lebky zasiahnuté deformujúcimi chorobami. Vníma ich ako súhrnný znak inakosti, ktorá býva spoločnosťou odstrkovaná. Smrť je v jeho ponímaní zmazávateľom spoločenských rozdielov a nositeľom istej formy zjednotenia – každá z lebiek je už len pozostatkom po živote. Umiestnené v prítmí podkrovia vyzývajú zároveň diváka k preskúmavaniu pomyselného podkrovia svojej mysle.

V zmysle historického zrkadlenia pominuteľnosti vstupuje Kašický aj do dialógu so stálou expozíciou barokových zbierok Galérie mesta Bratislavy. Zasahuje do nej v autentickými prácami a narúša jej ustálené vzťahy ako aj večnosť v rámci príbehu dejín umenia. Inštalácia obrazov, opretých o stenu, akoby pripravených na odvoz, prezentuje dočasnosť tohto zásahu.

Hoci námetom jeho diel sú sochy zo stredoeurópskych galérií, nejedná sa o reprodukcie diel GMB. Sú samostatným dialógom diela v diele, ktoré umiestnením do stálej expozície získavajú ďalšie uhly komunikácie. Pominuteľnosť diel ako umeleckých vyjadrení dobových náboženských predstáv a svetonázorov bola v galerijnom prostredí zastavená konzervovaním, stopy času však na nich ostali v podobe oderov a jaziev.  Kašický svojim obrazom tiež uštedril „rany“ v podobe fľakov od lazúr či riedidla, čím utrpenie konečnosti zapísal priamo do štruktúry svojich obrazov.