Mesiac fotografie

Kurátor: Aurel Hrabušický

Milan Tittel je typický fotografujúci nefotograf – dlhšiu dobu používal fotoaparát ako pomocné záznamové zariadenie. Slúžilo hlavne na dokumentáciu jeho vlastných diel – nielen performancií. ale aj objektov, ktoré mali často pominuteľnú, prchavú povahu, pretože často pracovali s prechodnými zostavami z materiálov nestáleho skupenstva. Popri tom používal aparát, tak ako mnohí iní, na zachytenie situácií v realite, ktoré ho zaujali, azda s tým rozdielom, že sa viac sústreďoval na svoje vlastné témy, ktoré ho dlhodobo zamestnávajú.

V prvých mesiacoch tohto roka  však nastal zlom – autor sa po spustení blackoutu ocitol v spoločenskej izolácii, ktorá bola ešte znásobená tým, že pobýva vo vinohradníckej dedine neďaleko Bratislavy. Čo bola doteraz výhoda, byť blízko centra, a predsa mimo neho, v patričnom odstupe, sa zrazu premenilo na akési vyhnanstvo. Milan Tittel, azda v snahe sa vyhnúť úplnej klauzúre, začal vandrovať po blízkom okolí a prvýkrát sústavne zaznamenával krajinu zaplnenú známkami ľudskej činnosti, avšak bez ich „rušivej“ prítomnosti.

Fotografie človeka počas karantény pripomínajú trochu fiktívnu, postapokalyptickú krajinu, známe znepokojivé obrazy civilizácie, ktorú naraz opustili tí, čo sa považovali za korunu tvorstva. 
Tittel však nezdôrazňuje tento postapokalyptický rozmer reality. Zaznamenáva nevzrušivé obrazy úrodnej, trochu fádnej krajiny s mierne zvlneným povrchom bez výrazných kontrastov. Na prvý pohľad jeho zábery pripomínajú všeličo z nedávnej fotografickej histórie, záznamy krajiny zbavené akejkoľvek malebnosti – od New Topographic trebárs až po snímky dvojice Jasanský – Polák.
Tittel sa malebnosti nevyhýba ani ju nezdôrazňuje – jeho fotografie sú sledom poznámok krajiny, tak ako ju pri svojich covid potulkách zastihol. Väčšinou sú na prvý pohľad nenápadné, ale pri bližšom pohľade si uvedomíme, že obsahujú nenápadné, ale rozmanité odkazy na abnormálny stav vecí. Sú záznamom viacerých „porúch“ krajinného obrazu – ľudia pri tom ani nemusia byť,  rôznych nedokonalostí, nesúvislostí, prerušení, vynechaní, zaseknutí. Tento pocit niekedy podporuje aj jednoduchá zmena optiky – autor pootočí objektív o 90 alebo 180 stupňov a využije pritom zdvojený reflexný odraz krajiny na vodnej hladine.
Vzniknú snímky prekvapujúco pripomínajúce  symetrické fotomontáže, avšak bez surrealistických ambícií, skôr sú obrazom organického rozvíjania, rastu. Akoby chceli naznačiť, že autor síce vníma krajinu nedokonalú, poznačenú ľuďmi, ale napriek tomu jej stále fandí.

---------

Vstup je voľný