V Pinkavových dielach nachádzame inšpiráciu klasickým umením, predovšetkým maľbou, a to nie len v spôsobe budovania obrazu. Výsledný záber nesie i prenesený význam, ako autor naznačuje vo svojich názvoch často odkazujúcich na biblické alebo mytologické podobenstvá. Zároveň však kontrastnými spojeniami alebo priamočiarosťou výpovede vytvára i prvok prekvapenia.

O diele Ivana Pinkavu sa Pavel Dvořák vyjadril takto: „Pinkavove práce sú vlastne analógiami oltárnych obrazov a ich cieľom nebolo biblické situácie zobraziť, ale znovu oživiť, sprítomniť. Ani Pinkava nechce svojimi obrazmi len zobrazovať, chce nechať diváka videné opätovne zažiť. Pomáha a zároveň i bráni mu v tom médium, ktoré používa. Fotografia totiž funguje ako akési polopriehľadné zrkadlo, ktoré síce akoby len odráža náš svet, ale cez ktoré zároveň vidíme kamsi ďalej, mimo každodennej ľudskej skúsenosti.

Archaické myslenie, a Pinkavovo myslenie v tomto zmysle archaickým nesporne je, sa k mytológii obracalo ako k vzoru, k nápovedi. Znovu je však treba povedať, že tento vzor si nevyžaduje slepé nasledovanie, nepotláča imagináciu a slobodný tvorivý život. Archaické myslenie v tomto zmysle oživuje minulú skúsenosť a organicky ju pozýva k riešeniu súčasných problémov.“

Ivan Pinkava (1961 – ) vyštudoval fotografiu na Filmovej a televíznej fakulte Akadémie múzických umení v Prahe (FAMU). Po zmene režimu stál pri zrode Pražského domu fotografie. Od konca 80. rokov vystavoval Pinkava v mnohých skupinových aj sólových výstavách po celom svete, vydal viacero monografií a jeho dielo je zastúpené v medzinárodných zbierkach, ako Národní galerie Praha, Bibliothèque Nationale de France v Paríži, Victoria and Albert Museum v Londýne.