Toto je moja druhá a zároveň aj prvá výstava po ukončení štúdia na Vysokej Škole Výtvarných Umení v Bratislave minulý rok v júni. Druhá v poradí preto, lebo prirodzene nadväzuje na prvú sólo, ktorá citlivo predstavila veľkoformátové maľby zachytávajúce zanedbané časti mestského priestoru a jeho okolia v čistom priestore galérie Čin Čin. Sústredili sme sa na diela už skoro z finálnej časti môjho celkového umeleckého spracovania danej témy a ďalšie detaily tvorivého procesu sme iba malým výberom naznačili.
Keď som dostala možnosť odprezentovať v tejto galérii aj tie skryté procesné kroky, ktoré ma vedú k finálnej maľbe, začala som nad každou časťou hlbšie uvažovať. Počas písania tohto textu mi vyskočila jedna veta, ktorú som počula ešte ako decko od babky, keď sme si prezerali staré albumy s rodinnými fotografiami, niektoré z obdobia, keď sa ešte fotografie kolorovali. Povedala : „…fotografie sú zachytené momenty, na ktoré sme zabudli…“ Spätne si uvedomujem, že ma táto veta až dodnes nevedome (možno aj vedome), ovplyvňovala pretože som jedna z mála ľudí, ktorí žiaden fotoalbum nevlastnia. Nezúčastňovala som sa skupinových rodinných fotení, iba ak ma donútili, extrémne malé množstvo fotografií vznikalo aj počas dovoleniek. Už vtedy som skôr odfotila zaujímavú budovu, či nejakú zaujímavú štruktúru, ale nie momenty.
Tak teda prečo definujem túto výstavu ako „zároveň aj prvú?“ Zmena uhla pohľadu na existenciu fotografie v mojom živote ako archív zabudnutých momentov, nastala v magisterskom stupni môjho štúdia pribratím predmetu fotografie Mestský priestor vedený Mgr. Art. Dominikou Ličkovou, ArtD. k môjmu štúdiu. Kniha českej teoretičky a architektky Anny Háblovej Nemísta měst: Opomíjená, pomíjivá a míjená místa měst, ktorú mi pani Ličková dala do pozornosti, bola kľúčová v nazeraní na svet cez fotku. Vďaka nafoteniu jednej zanedbanej časti ulice som daný detail vlastne aj namaľovala. V mojom prípade bola fotografia „spúšťač“, ktorý vytvoril priestor aj pre ďalšie maliarske techniky, ktoré v mojej tvorbe a spracovaní témy využívam. Prirodzene sa začali vynárať otázky typu čo pre mňa fotografia v mojej tvorbe znamená, aké má postavenie v mojej tvorbe, mení sa jej funkcia a chcem do nej zasahovať alebo mi slúži iba na dokumentáciu miesta ako sekundárna záležitosť? Ešte to nemám celkom ujasnené, či sa prikloniť ku konkrétnej odbornej oblasti, alebo skôr danú nerozhodnosť využiť a pracovať s ňou v mojej tvorbe.
Táto výstava podčiarkuje skôr tú nerozhodnosť nasledovať striktne definované metódy, prezentuje môj kreatívny autorský prístup z úprimného záujmu o moje okolie, spochybňovanie existujúcich, fungujúcich procesov vo fotografii a jej funkcie. Spracovaním konkrétnej lokality okolo kompy a samotnej kompy v Kyselici ponúkam divákovi možnosť odlišného nazerania na priestor. Samotná kompa spája dve miesta oddelené masívnym korytom rieky Dunaj, kde to kričí po premostení, nie po prevážaní. Fotografia, skica, či digitalizovaná maľba sú nástrojom na prenos takýchto skrytých správ a odkazov, ktoré na danej lokalite nájdete, len si ich nevšimnete. Je to moja sociálna angažovanosť, či špekulatívny prístup? Je to jedno. Oboje má rovnaký cieľ – priniesť zmeny v priestore, poukázať na problém infraštruktúry, klásť otázky, vyvolávať diskusiu, spochybňovať spoločnosťou roky striktne dané a neposledne dať impulz „Dojmu účasti“, ako som túto výstavu nazvala.
Eva Bodo
