Hoci hlavným poľom tejto myšlienkovej línie sa stal objekt, happening či inštalácia, výstava troch žien – maliarok ponúka vhľad do súčasných podôb média maľby, asociovaného primárne so ženskou, lyricky prírodnou tvorbou. Hľadá pritom prieniky medzi dvoma významami slova –organický ako prírodný, ale i prirodzený. Krajina a jej podoby v rôznom stupni divokosti a kultivácie je námetom, ktorý sa v dielach všetkých troch autoriek objavuje. Či už v primárnom skúmaní Žofie Dubovej, v jej metaforickom pretváraní Kristíny Mesároš, alebo v sekundárne sa vyjavujúcom princípe krajinných prvkov v abstraktnej tvorbe Patrície Koyšovej.

Zároveň však sledujú odhodlanie k experimentu, postupnosť vývoja s akceptáciou nejasnosti výsledku, povolením náhody či vybočenia, ktoré autenticky prijímajú či už v rovine techník a výtvarných postupov, ako je to u Žofie Dubovej, experimentujúcej s možnosťami a obmedzeniami plátna. Jeho danosti podrobuje zmenám, ktorých výsledok vybočuje z vymedzenej plochy rámu, obraz ohýba, prepína a pozvoľna posúva do trojrozmerných inštalácií. Alebo u Patrície Koyšovej, ktorá dlhodobo implementuje experiment do svojej tvorby, pričom veľkú úlohu v nej hrá náhoda a netradičné postupy i akceptácia chýb a kazov, ktoré so sebou môžu priniesť. Zo zvnútornenej perspektívy sebauvedomovania pristupuje k tomuto princípu Kristína Mesároš, ktorá v osobnej symbolike prírodných či krajinných prvkov otvára tému osobného rastu. Ten sa v jej svete deje skrze chyby a slalom pomedzi náhodné stretnutia aneplánované odbočenia.

Na inej, vnútornej rovine tak tieto autorky definujú svoje prepojenie s prírodným princípom, ktorý na rozdiel od lineárneho, predpovedateľného vývoja predpokladá nejasnosť. Namiesto plánovania sa zmieruje s náhodilosťou, necháva sa unášať prirodzeným, nedokonalým a autentickým vývojom. Ten sa deje na základe istého princípu, jeho presný dopad a výsledky sú však neisté, podobne ako prírodné javy, formujúce pohoria, vrásnenia či vodné toky. 

Kurátorka: Jana Babušiaková